III. Kalvárske olympijské hry boli v auguste 1957. IV. sa uskutočnili 2.9.2006, XV. - jubilejné, budú 15.9.2018. Okrem športu však boli voľakedy v Nitre na Kalvárii v centre pozornosti aj lietadlá – modely aj vetrone. Nitrianske letisko ležalo pred nami, ako 13-roční sme tam začali chodiť. Pilota pripútali, krídlo držal kamarát, zdvihla sa fangla, naviják zavrčal a lietadlo sa oceľovým lanom vytiahlo hore. Piloti vetroňov nás postupne prijali medzi seba. Jozef Ott ma volal, neviem prečo, morový generál Ridžvay. Vrcholom bolo, keď nám dovolili zabalansovať si na glajtri, na plachťáku s otvoreným trupom. Proti vetru bolo treba kniplom udržať krídlo vo vzduchu, doma s varechou mi to išlo. Raz ma pozval k letu na Kmotrovi inštruktor Laco Bartosiewicz, aj Saky si s ním zalietal, bola to nádhera.
So Sakym sme sa vtedy dohodli, že si sami postavíme glajter. Jeho otec mal aj za komunistov na Párovciach súkromné stolárstvo. Saky tvrdil, že majú kvalitné lipové drevo, aj ľahká balza sa nájde. Urobíme plán, zoženieme glej, vypílime profily, urobíme poťah a je to. Budeme na ňom lietať na Kalvárii a pristávať glizádou pred kostolom. Projekt sa však neuskutočnil – raz chýbalo drevo, potom glej, aj presná pílka na profily krídiel a výškovky.
Letecké modelárstvo nás dlho bavilo. Najprv sme stavali voľné vetrone, potom samokrídla. Zalietavali sme ich na Kalvárii, chodili sme na preteky. Neskôr sme robili aj sieňové modely, 2-3 gramové lietadlá, ktoré lietali iba vo veľkých sieňach. Trup bol zo slamy, vrtuľa a krídla z balzy. Boli potiahnuté mikrofilmom zo zmesi, acetónu, zapónu a ricínového oleja. Za náprstok sa vylial na pekáč s vodou a mikrofilm bol hotový. Existovali poťahy aj s jemným papierom, mali sme aj samokrídla a vrtuľníky. Vrtuľu točila guma natočená vŕtačkou, najlepšia bola Dunlopka. Krúžok viedol Juraj Burčiar, chodili sme pretekať na Memoriál Igora Maňku do bratislavskej Reduty. V električke sme nosili kufriská, v ktorých boli „zakufrované“ lietadlá. Lídrom bol Milan Polák, neskôr som ho stretal na SAV. Dohodli sme sa, že po 80-ke sa k sieňakom vrátime.
Keď som mal 16 rokov a 60 kilogramov, to bola podmienka na lietanie (nespomínam preverenie komunistami, či nechcete odletieť do Rakúska), moje sny o lietaní skončili - zaľúbil som sa do skoku o žrdi. Nevedel som, že Saky stále pokračoval v tvorbe a v súťažiach leteckých modelov, najmä samokrídiel. Raz sa temer stal trojnásobným československým rekordérom v samokrídlach: vo výške, čase a dĺžke preletu. Jeho model sledovalo lietadlo s barografom s pilótom Karolom Mikulcom a s oficiálnym rozhodcom – profesorom Vincentom Grékom, nad Hlohovcom im navždy zmizlo v oblaku.
Aj po rokoch máme v úmysle so Sakym postaviť glajter, aj keď doteraz iba on zostal verný starej láske. Modelárčil, urobil si v r. 1960 kurz lietania, v r. 1982 si vyrobil a lietal na rogale, v r. 1995 aj na paraglajdingu. Každý mesiac chodí v Nitre na letisko, kde sa stretajú bývalí pilóti a modelári – nestori nitrianskeho letectva Jozef Ott (85), Oto Dolejš, Milan Frišo a ďalší.
Pred rozlúčkou sme zavolali Nitranovi Lacovi Učnayovi, bývalému Kalvarčanovi, ktorý je profík na historické modely lietadiel riadené rádiom. 15.9.2018 nemá preteky, príde na olympiádu aj s modelmi. Minulý rok sa stal v svojej kategórii majstrom Európy!
