Na dovolenke. Rovnako ako tisícky ďalších ľudí okolo. All exkluzív. Požičané auto. Baby hore bez. Dva roky dozadu by som o tom nebol ani sníval. Bojoval som o život. Ale dnes? Dnes je to Hakuna Matata. Žiadne starosti. Pohodička. Čistá láska. Hakuna Matata. Ako keď malého Simbu v Levom kráľovi Pumba a Timon naučili ako žiť. Žiadne starosti, čas všetko vyrieši.
To bolo Grécko pred troma rokmi. Vangelisovi by sa synťáky rozladili, keby vedel, ako to s Gréckom dopadne...
Dva roky späť.Január. Helsinki. Nočná jazda po Kehä Ring III. Malý Nissan Micra. Vasil a Juraj spia vzadu, unavený z nie veľmi lacných drinkov z baru v centre. Na sebe Black suit, ako kázala pozvánka. Vraciame sa z párty. Obídeme uzavretú diaľnicu. Nejaké Audi sa tam rozflákalo na betónovom pilieri. Dáme preteky s osádkou druhého auta. V Tikkurile posedíme skoro do rána. Spím na gauči. Unavený. Usmievam sa. Fajn deň s fajn ľuďmi za mnou. Bolia ma trošku nohy, ale verím, že ráno to bude ok. Vezmem lieky a bude. Dnes je to Hakuna Matata. Pohodička. Aj keď pracovne, veľmi pohodičkovo.
Rok späť. Bojujem. Ležím na nefrológii. Plastový katéter vtlačený medzi kosti na hrudi. Tečie do mňa krvná plazma cudzieho človeka. Vyteká von moja. Pokazená. V telke nado mnou reprízujú Alfa. Hlas Stana Dančiaka ma ukľudňuje. Mám zavreté oči, tak len počúvam. Celkom fajn hlášky. Sestričky sú milé a chodia ma každú chvíľi pozerať. Prišla aj Maja a stisla ma hecovne za pleco. To ma ešte viac upokojilo. Po pol hodine tejto procedúrky sa cítim oveľa lepšie. Bolesť mizne. Cítim sa fajn. Uvedomujem si pomaličky, čo sa deje. Toto je Hakuna Matata. Žiadne starosti. Pohodička. Milí ľudia okolo. A pritom sú v robote.
Minulý piatok. Obliekol som zimnú výstroj, zvesil trekové paličky a vyliezol ku kaplnke nad Kavečanmi. Mrzlo. Fúkal štipľavý vietor. Fúkalo mi do tváre. Cestou som stretol milého pána a odkráčal s ním. Pokecali sme. Pri jeho chatke som ho opustil. Pri kaplnke som dal kávu z termosky. Kaplnka ma kryla pred vetrom a díval som sa na dva zasnežené kríže. A usmieval sa. „Škodoradostne" som si zamrmlal, že všetci makajú v robote. Ja nie. Doma som si namiešal farby a maľoval skoro 6 hodín. Kým spala, ležal som na gauči a pustil si pár obľúbených. Pri Čekovského „Toto si len tak nedám vziať" som sa vyplakal. Neviem, kedy sme spolu písali text. Ale aj toto bola moja Hakuna Matata. Pohodička. Žiadne problémy. Konečne bez bolestí. Bez infúzneho stojanu pri mne. A strachu, čo bude zajtra.
Som tu. Pozerám sa svojimi očami. Šlapem svojimi nohami. Ona spí a keď vstane, nájde ma tu s úsmevom.
Hakuna Matata!
