Ďalej som tam čakala a plakala. Kým som tam plakala, k potoku nacúvalo nákladné auto s vyklápačom. Vyklopilo vyklápač a vysypalo niekoľko ton stavebného odpadu. Keď sa náklad vysypal, šofér vystúpil, vyčural sa do potoka, hlasno si prdol, zapálil si cigu a spokojný odišiel.
Ešte stále som plakala. A čakala, keď prišla cisterna, ktorú ľudovo nazývajú „fekál". Šofér zapojil hadicu a spustil vypúšťanie bordelu. Tentoraz mi tiekli slzy od smradu...
Dnes by ma už neprekvapilo, keby tu prišiel niekto vyhodiť „neškodné" vyhoreté palivo z atómovej elektrárne. No čo už. Asi bol medzinárodný deň voľného vyhadzovania odpadu a ja som o tom nevedela...
Presunula som sa o pár metrov ďalej, že budem plakať tam. Na opačnom brehu bola vysypaná kopa použitých a vyradených liekov. Premýšľala som, že sa prebrodím na druhý breh a nájdem si tam niečo proti depresii. Ale predstava vstúpiť do tej vody... Zase som sa rozplakala.
Kým som si tam tak sedela, plakala a čakala, pár metrov ďalej sa zložil nejaký mladý rybár. Pomedzi slzy som si všimla, že je to asi športový rybár, lebo čo chytí, znova pustí späť do vody. Hádam by to nejedol - veď keby chcel, tak by som mu v tom zabránila. Keď som už neplakala, s rybárom som sa zblížila...
O dva mesiace som si znova sadla na breh Myslavského potoka a plakala. Plakala som, lebo po rybárovi ostala pamiatka žijúca si svoj život pod mojim srdcom. Och, ako nenávidím tie maskáčové rybárske nohavice! Zle mi je keď vidím v supermarkete mrazený pangas filet. Alebo konzervu tuniaka. Čert ho ber, rybára.
Tak som sedela, čakala a plakala...
