Takže ako som už spomínal začiatok roka bol začiatkom môjho blogovania. Popravde moje blogy boli a sú viac menej o politickom dianí na Slovensku. A bodaj by aj nie. Veď Slovensko prežíva jedno z najpodivnejších rokov v celej svojej historii. Toľko špiny čo sa na Slovensku od začiatku roka objavilo tak toľko hádam nie je nikde na svete. Protesty Gorila, najšpinavšia predvolebná kampaň akú som kedy zažil, ľudká nevraživosť, vyhorená Krásna hôrka (mimochodom moja srdcovka), zmlátení demonštranti, suverénne víťazstvo Colopiča Fica, štrajk zdravotníkov a učiteľov no hotová oné tragédia.
Protesty Gorila mi do môjho života priniesli P.Pčolinského alias Pepeho. Na prvý pohľad taký obyčajný chlapík proste východňar. Škoda len, že Pepe si rodinu nevyberá a aj napriek tomu, že sa či už na FB ale aj v reále ako on sám hovorí vybral s kožou na trh, problém je v tom, že prepojenie na stranícke KDH kruhy robia z Pepeho viac menej komickú postavu (sorry Pepe mám ťa rád). Ľudia totiž len ťažko dokážu uveriť že Pepe je čierna ovca rodiny a kým sa jeho mama a bratia bratríčkujú s politikmi, Pepe sa otrhol z reťaze a anagažuje sa ako bojovník za svetlejšiu budúcnosť. Škoda len, že keď Pepe zbadá kamery a mikrofóny tak žiari ako lampión a to mu na jeho dôveryhodnosti skôr uberá ako pridáva. Tak či onak jemu vďačím zato, že sa do môjho života zamotal človek číslo dva vlastne pre mňa číslo jeden Filip Rázga. Filip je proste Filip. Stretli sme sa slovo dalo slovo a po triumfálnom víťazstve Colopiča Fica protesty Gorila skapali ako pes a my sme si s Filipom proste povedali, že to tak nemôžeme nechať. Začali sme beh na dlhé trate. Začali sme protest Occupy GP a nebyť lúčneho koníka, bol by to nie len najdlhšie trvajúci protest v dejinách SR, ale aj najúspešnejší. No ale človek mieni a lúčny koník mení. Zabudli sme totiž, že sme na Slovensku a do našich radov sa stale vkradne niekto, kto nedopustí aby občiansky aktivizmus prebral kontrolu nad chobotnicou, ktorú živia peniaze a vládne tendre. Nevadí lúčny koník sa ukázal v svojom pravom svetle, nakoľko ho zlákali mrazené kurence v podaní Pussy Riots a k nim sa pridal aj foťákosúložník feťoš Mihály a vďaka tomu sme dostatočne skoro prišli nato, že rozprávka a protesto kazičoch burgerovi a horčici nebola len rozprávkou a že 3. sektor je väčšie zlo ako samotný vládny systém na Slovensku.
To, že sa nám podarilo otvoriť oči a zistiť, že svet sa skladá ozaj z maličkostí sa nám podarilo vďaka super ľudom a nedá mi aby som ich nespomenul protože sú to ozaj ľudia, ktorí si to zaslúžia. Takže je to Tibor Eliot Rostas a jeho Mlčanie na rádiu VIVA, Ján Gašo a jeho nezávislý blog a v neposlednom rade Štefan Hufnágel a jeho www.tv24.li. Vďaka týmto ľuďom mohol vzniknúť aj tento blog a vďaka týmto ľudom sa moje cesty preplietli aj s hrdinom dnešnej doby Štefanom Potockým. Štefan Potocký je totiž človek ktorému preudointelektuálny lúčny koník nesiaha ani po členky. On totiž hovorí rečou môjho kmeňa a tej reči rozumie každý normálny človek. A zato ti Štefan vďaka.
Čo nás ale ešte čaká skôr ako nám Mayjské hodiny odbijú koniec našich dní? Čaká nás jedna udalosť. Neviem kedy bude, lebo revolucionári na FB sa nevedia dohodnúť, ktorý dátum je lepší či 16. ale 17.11.2012 (škoda, že nepochopili, že dátum nie je dôležitý) tak či onak bude protest a možno aj generálny štrajk a možno aj prevrat. Ale skôr ako sa to udeje nedá mi spomenúť ešte posledné. V roku 2012 som zistil, že Ježiš Kristus sa môže zjaviť nie len na dverách Generálnej prokuratúry ale vďaka bicyklistovi Skoknovi aj v psej riti a to už je čo povedať.:)
P.S.: Či sa po 17.11.2012 dozvieme pravdu o Pepeho Gorile, či lúčny koník príchodom zimy navždy skape a či burger a horčica ešte vystrčia rožky to sa dozvieme neskôr za ten čas by sme ale mohli všetci poriadne porozmýšľať o čo nám ide a čo vlastne ozaj chceme. Ozaj chceme zmenu? Lebo ako tak pozerám na FB skôr sa mi zdá, že sme stádo rozhádaných oviec ako národ túžiaci po zmene. Tak ak máte chuť môžete odpovedať. Neskutočne sa teším na komenty. Lebo blog nie je dôležitý, dôležité sú komentáre pod ním.
