Sú výstižné a platné cca dva tisíce rokov. S kľudným svedomím ich môžeme aplikovať aj na dnešnú slovenskú spoločnosť. Zoberiem si však za cieľ jednu skupinu obyvateľov Slovenska, politických činiteľov od tzv. "Zamatovej revolúcie". Mimochodom, nech si hovorí kto čo chce, nebola to žiadna revolúcia, nakoľko spoločnosť nespravila krok vpred, ale krok vzad a navrátila sa do kapitalizmu. Čiže nič nového pod slnkom, žiaden progres, len systém, ktorý tu už v rokoch 1918-1948 bol.
Ak si zoberiem ktoréhokoľvek politika, ktorý sa objavil na slovenskej politickej scéne, nájdem vždy jedno a to isté, také charakteristické pre Slovensko a Slovákov. Každý mal v prvom rade plné ústa národa, zlepšenie jeho ekonomickej situácie, lepšieho vzdelania, zdravotníctva, sociálneho a zdravotného zabezpečenia. Keď si prejdem tých tridsaťdva rokov od "prevratu" v roku 1989, každý slovenský politik zlyhal na celej čiare. Nevidím jednu jedinú svetlú výnimku, nech sa jedná o ktorékoľvek meno slovenskej politickej scény. Nebudem tu písať meno za menom, menovať budem politikov, keď to z kontextu článku bude nutné. Prvá vláda po "prevrate", či vláda po prvých slobodných voľbách boli vlády amatérov, ktorí mali veľké oči, ale žiadne skúsenosti z riadenia štátu. Samí herci, fiškáli, humanoidi, ktorí neboli schopní vládnuť. Jedná sa o skupiny okolo VPN a KDH. Za to ich egá siahali po nebesá, každý bol najmúdrejší na svete a nikto nechcel riešiť problémy obyčajného ľudu. Časom prišli na to, že politici môžu najviac zbohatnúť bez rizika investovanie vlastných finančných prostriedkov. Ponúkli im to tzv. prognostici z Prahy na čele s Klausom a Komárkom a ich prisluhovači. Vymysleli na ojebabranie ľudu o spoločný majetok tzv. "kupónovú privatizáciu", privatizáciu malých prevádzok a obchodov pomocou "holanských dražieb". Hotový raj pre kriminálnikov, mafiu, politikov a ostatných vagabundov túžiacich nabaliť sa na úkor celého národa. Politici, teda bravy pri válovoch moci, ovládli masy, ktoré neprotestovali proti privatizácii v tej podobe, akej prebehla. Slovač oslavovala svojich nových vodcov ako bohov, pritom bolo jasné, že mnohí z nich sú bývalí agenti Štb, členovia KSČ, či KSS. Prasatá si začali tvoriť svoje bahnisko, stvorili v Národnej rade SR zákony pre svoje záujmy a záujmy ich podporovateľov. Legálne nasledovala privatizácia, ale už len pre vybraných, lojálnych, spolustranníkov, vplyvných členov podsvetia, s ktorými kolaborovali vlády až do roku 1998. Zapojení boli do tohto korupčného prostredia sudcovia, policajti, prokurvátori. Politicki navrhovali sudcov, menoval ich prezident a tak ruka ruku myla. Stádo prasiat sa rozrástlo a bolo treba ho kŕmiť. Ako inak, ak nie čiernymi fondami, ktoré nalievali privatizéry politikom a ich stranám. Všetky prasatá sa riadne vyválali vo vlastných sračkách korupcie, úplatkov, kradnutia, porušovania zákonov, až toho bolo dosť a národ sa prvý a posledný krát vzopäl. Voľby v roku 1998 poslali od koryta najvypasenejšie bravy, ľud úfal, že nové svine, ktoré sa dostali k moci napravia chyby predchádzajúcich vlád zasratých bravov. Zdali sa byť čistejšie, ako tie pred nimi. Lenže politická moc a možnosť obohatiť sa na úkor iných bola silnejšia a aj vlády Dzurindu sa dostali do kolotoča korupcie, rodinkárstva, protežovania spoločných straníckych súputníkov, zlých, amatérskych rozhodnutí, kedy Slovensko malo byť riadené nekompromisnými protikorupčnými politikmi. Rozhodnutia všetkých vlád boli účelové, zbaviť majetku spoločnosť a vytvoriť tu privilegovanú tzv. "kapitálotvornú triedu" slovenských kapitalistov. Dopadlo to, ako dopadlo, ako vždy na Slovensku, keď sa Slováci niečoho chytia. Dojebabrú všetko, čo nie je privarené a zabetónované, to ukradnú...
Po tridsaťročnom časovom odstupe, keď sa dostali na povrch kšefty politikov, keď sa mi skladačka dostala do záverečnej fázy riešenia, môžem s čistým svedomím napísať, že privatizácia po novembri 1989 bola vopred naplánovaná lúpež tisícročia politikmi na Slovensku. Taká istá lúpež, ako arizácia za II. svetovej vojny, ako znárodnenie po roku 1948, ako kolektivizácia v päťdesiatych rokoch. Vo všetkých týchto lúpežiach na občanoch Slovenska boli vlastní politici, ktorých si zvolili za svojich zástupcov. Je jedno, či boli pod tlakom fašistov alebo komunistov, ale osvojili si tento spôsob nadobúdania majetku na úkor ostatných spoluobčanov. A privatizácia alebo, ako hovorím ja, "Veľká rabovačka", sa uskutočnila v rovnakom duchu, ako arizácia, znárodnenie, kolektivizácia so všetkými sprievodnými javmi. Korupciou, klamstvom, krádežou, nespravodlivosťou, porušovaním Ústavy SR aj vraždami nepohodlných. Z politikov sa staly vypasené bravy vyválané v marazme korupcie, úplatkov, klamstva a porušovania zákonov.
Ako mohla prebehnúť na Slovensku normálna privatizácia pre slovenských občanov, keď peniaze, ozajstné peniaze mali len kšeftári, šenkári, mäsiari, ovocinári a zopár politických pohlavárov? Aj to len na maalé prevádzky a obchody. Čiže celá "Veľká rabovačka" prebehla ako rabovačka. Podniky, závody, banky sa rozdávali podľa straníckeho trička, za desatinu ceny. Pritom sa na pokraj krachu dostali všetky banky, niektoré neprežili/IRB, Devín banka.../. Privatizácia mala vyniesť miliardy korún, aby štát mal s čím hospodáriť niekoľko rokov. Čo sa však stalo? Pre "rozdávanie" štát nemal peniaze a musel si požičiavať na vlastný chod v zahraničných bankách. Vznikol obrovský štátny dlh. Kto za to môže? No predsa politici, ktorí sľubovali dvojité platy, švajčiarske dôchodky. Hodí sa na nich pomenovanie svine? Myslím si, že aj to je veľmi, veľmi mierne označenie, i kaď zapáchajú na diaľku.
Čo som myslel citátom. Aj politici pred kažými voľbami sa umývajú, zmývajú si zaschnuté blato a sračky z bahna korupcie a snažia sa voličom nahovoriť, že oni sú už teraz čistí, oni nič zlého nespravili, oni národu chcú len to najlepšie. Je zaujímavé, že za tridsať rokov "budovania kapitalizmu" sa to neustále opakuje a voliči na Slovensku im stále na to isté skočia, ako ryby zožerú návnadu aj s navijakom. Nuž, ryby sú aspoň nemé tvory a nemôžu sa sťažovať, ale Slovač, ktorá o sebe tvrdí, že je homo sapiens sapiens...
Kolobeh umývania špinavých svíň, bravov a prasiat prebieha periodicky každé štyri roky. Aj v túto mimoriadne ťažkú dobu sa zapáchajúce a zasraté svine po uliciach a v parlamente umývajú zo svojich korupčných činov, dokonca poniektorí prehlasujú, že si nič nepamätajú, že všetko robili len v prospech slovenského národa. Niekedy si pripadám, akoby som počúval nemeckých fašistov alebo ruských komunistov. Ten slovník je totožný so slovníkom, akým sa prezentujú slovenské zašpinené politické prasatá, ktoré mohli ukázať, čo je v nich. Pardon, však ukázali. Ojebabrali spoluobčanov o majetok, nabalili sa a napchali si bachory tak, že niektorí praskli od pažravosti. To je všetko, čo za tridsať rokov urobili. A Slovač neustále podporuje ich choré názory, ich notorické klamstvá, ich korupčné jednanie a neustále ich posiela do parlamentu, aby naďalej národu len škodili. Toto je samovražda, voliči a občania Slovenska. Ničomu ste sa zo slovenskej minulosti nenaučili? Nič ste si z minulosti nepriniesli? Žiadne poznatky, vedomosti a tým aj správnejšie rozhodnutia do budúcnosti? Potom sa nečudujte, čo sa deje v politickom, slovenskom chlieve. Prasiatka preliezajú z jedného kŕdľa do druhého a myslia si, že sa tým zbavili svojej korupčnej špiny, hrabivosti k sebe a tvária sa ako vykúpane, ružovučké prasiatka, ktoré sú oku človeka také milé... Lenže Slovensko je jeden obrovský chliev so špinavými prasatami, ktorým žiaria len hladné oči po majetku. Všetky politické prasatá zabúdajú, strácajú pamäť a nepamätajú si, že existujú také miesta, ako sú cintoríny, kde je už plno takýchto zasratých prasiat.
Voliči, spoluobčania, ani vy si nepamätáte, že už naši predkovia poznali a vedeli: prasa zostane vždy prasa, sviňa alebo brav...
