Futbalové začiatky
Pohyb a šport ma sprevádza od skorého detstva. Môj otec aktívne športoval a tancoval v umeleckom folklórnom súbore. Rodina ma viedla k aktívnemu pohybu prakticky od malička. Naviac, už ako dvojročný chlapec som sediac na kolenách môjho starého otca „sledoval“ z tribúny bratislavského Tehelného poľa zápasy Slovanu. Keď som mal tri roky priviedol ma dedo na môj prvý futbalový tréning do Červenej hviezdy Bratislava, ktorý sám viedol. Ako bývalý skvelý futbalista, reprezentant Československa i Bulharska, sa po ukončení vlastnej športovej kariéry venoval vo voľnom čase trénovaniu futbalovej prípravky a žiactva klubu. Futbal som pod jeho vedením aktívne hrával až do ôsmych rokov.
Môj starý otec bol úžasný človek. Milujúci dedo, výborný športovec, lekár a predovšetkým čestný a hodnotný človek. Často a rád mi vravieval príhody, ktoré zažil počas futbalového života. Dodnes si z jeho rozprávania pamätám množstvo zaujímavých príbehov z futbalových trávnikov. A práve z tohto detského obdobia často spomínam hlavne na jednu kľúčovú príhodu, ktorá neskôr formovala môj športový i osobný život.
Morálna sila športovca
Môj starý otec mal od začiatku kariéry vrodené vlastnosti pre čestnosť a fair play. Neustále zdôrazňoval hodnotu športového charakteru, veľkorysej a slušnej hry. To bola jeho futbalová filozofia. Nefaulovať, nesimulovať zranenie a neuchyľovať sa k nešportovým prejavom. Nezabudnuteľné zostalo, keď v prestížnom ligovom zápase s veľkým rivalom Bohemiansom Praha za stavu 1:1 dal po vzdušnom súboji vedúci gól, ktorý následne vyvolal obrovské nadšenie fanúšikov. Rozhodca gól uznal, ale dedo odmietol gratulácie hráčov a utekal za rozhodcom, ktorému sa priznal, že v zhluku hráčov pred bránou pražského mužstva, dosiahol tento gól rukou. Gól bol odvolaný a pokračovalo sa ďalej za stavu 1:1. Štadión prijal toto gesto s úžasom a porozumením. Slovan nakoniec zvíťazil po vynikajúcom výkone neuveriteľných 9:1. Na druhý deň sa v športovej rubrike novín objavila fotografia, ktorá zachytila tento moment reflexívneho hrania rukou. Pod fotografiou bola len jediná veta: „Morálna sila športovca“. Táto udalosť z roku 1949 sa neskôr stala podnetom pre udeľovanie športového ocenenia Fair play v Československu.
Veľakrát som od neho túto príhodu počul a už ako dieťa som vedel, že to nebola póza. Dedo bol proste taký. Gól, ktorý dosiahol nebol regulárny a jednoducho by ho netešil. Skôr by ho trápilo, že poškodil súpera a vyhral nečestným spôsobom. Vždy mi vravieval, že vyhrať na ihrisku má ten, kto je lepší zo športovej stránky. Tento jeho rytiersky postoj v kombinácii s futbalovým majstrovstvom, bojovným duchom, pevnou morálkou a zmyslom pre fair play boli pre mňa najvzácnejším športovým príkladom mojej mladosti.
Je prirodzené, že dnes už si naňho spomenie len generácia skôr narodených priaznivcov športu. Môj starý otec, Božin Laskov sa narodil v Bulharsku, kde pôsobil v klube Levski Sofia s ktorým vybojoval dva prvoligové tituly. Už v roku 1946 hral za bulharský národný tím a počas Balkánskych hier bol vyhlásený za najlepšieho hráča na polostrove. V tom istom roku odišiel do Československa študovať medicínu a hrať futbal. Svoju najväčšiu športovú slávu tak zažil v belasom drese. V rokoch 1947-1952 získal so Slovanom tri majstrovské tituly a vsietil 48 ligových gólov. V česko-slovenskej lige odohral celkom 158 zápasov a dal 66 gólov. V roku 1949 ho francúzsky časopis France Football, ktorý oveľa neskôr založil ocenenie Zlatá lopta, označil za najlepšieho futbalistu Európy. Po skončení aktívnej činnosti získal niekoľko domácich i medzinárodných ocenení fair play.
Ako o sebe tvrdil, bol najlepší doktor medzi futbalistami a najlepší futbalista medzi doktormi. Pre mňa bude navždy veľkým ľudským i športovým vzorom.
Najsilnejší športový magnet – tenis
Mohlo by sa zdať, že moja športová cesta bude mať jasné futbalové kontúry, ale osud to chcel inak. Zranenie stehennej kosti v podobe komplikovanej zlomeniny prerušilo na dlhé mesiace futbalový tréning a pripútalo ma na lôžko.
S tenisom som začal pomerne neskoro, v deviatich rokoch. V legendárnej „jame“, na tenisových kurtoch prípravky bratislavského Slovana. Pamätám si, že táto hra ma úplne očarila a zostal som pri nej dodnes. Hrával som tenis v zlatej ére slovenského tenisu, a tak som mal možnosť sledovať hru vynikajúcich hráčov a hráčok. Pozorovať pri tréningu Miloša Mečířa, Mariána Vajdu, Braňa Stankoviča, či Karola Kučeru bolo vždy veľmi inšpirujúce. Rovnako skvele hrali aj naše dievčatá. Vidieť trénovať Radku Zrubákovú, či Karin Habšudovú bolo pre začínajúceho chlapca jednoducho úžasné. Človek si až po rokoch uvedomí, aká česť a privilégium to boli. Toľko skvelých športovcov na jednom mieste!
V tom čase u nás nebol internet, či sociálne na siete, na ktorých by bolo možné sledovať informácie zo sveta športu. Jediným zdrojom informácií boli knižky. Dodnes mám doma obrázkovú publikáciu Tenisia od Ivana Lichnera, z ktorej som dychtivo čerpal množstvo informácií. No a príbeh nášho dráhového cyklistu Antona Tkáča, ktorý zachytil Robert Bakalář v knižke Zlatý expres je mojou prvou motivačnou knižkou vôbec. Nemali sme neobmedzené možnosti ani zdroje informácií, ale vedeli sme ich efektívnejšie využívať. Dnes máme prebytok informácií ale pomerne málo znalostí.
Nesplnený sen
Tenis som súťažne hrával do svojich 20tich rokov. Je to krásny, ale náročný individuálny šport. Veľmi som ako chlapec túžil stať sa svetovým tenistom. Asi ako každý mladý športovec v detskom veku. Napriek vynaloženému úsiliu, svedomitým tréningom, podpore rodičov i školy som však nedosiahol žiadne významné medzinárodné úspechy. Skôr lepší slovenský priemer. V mojom prípade tak cieľom bola cesta samotná a som za ňu vďačný. Tenis mi dal do života nesmierne veľa. Boli to krásne športové roky. Roky driny, víťazstiev i prehier, skvelých priateľstiev a zábavy. Z dnešného pohľadu to vnímam ako romantické roky tenisovej radosti. Tenis je nádherný, elegantný šport. A pre mňa to bude vždy šport kráľovský, ten najlepší zo všetkých.
Splnený sen
Stále sa snažím aktívne športovať. Dnes už je prioritou rodina. Spolu s mojou manželkou vedieme k športu aj naše dve deti. Naša dcéra išla v manželkiných šľapajách a od malička sa aktívne venuje volejbalu a beach volejbalu. Som nesmierne hrdý na to, že moja láska k tenisu sa preniesla aj na môjho syna a že vďaka svojej usilovnosti dnes patrí medzi najúspešnejších tenisových hráčov do 14 rokov v Európe. Naplnenie tohto sna tak spočíva v možnosti realizácie túžby pre naše deti. Podstatou je vytvorenie podmienok, ktoré to umožňujú.
O tom všetkom niekedy nabudúce.
