Slovenská hádzaná bezpochyby zažívala svoju najväčšiu slávu za čias Československa. Ako spojené republiky sme získali titul majstrov sveta, dve strieborné a tri bronzové medaily a striebornú olympijskú medailu z Letných olympijských hier, ktoré sa konali v roku 1972 v Mníchove. Hádzaná bola na Slovensku aj po rozpade ČSSR pomerne kvalitne zastúpená a to najmä v klubových súťažiach. Absolútnou dominantou medzi mužmi, je v tomto športe dodnes HT Tatran Prešov.
Slovenskú najvyššiu súťaž vyhral sedemnásť krát a Slovenský pohár 22 krát. Pravidelne sa zúčastňuje aj Európskych pohárových súťaží a rozhodne nám v zahraničí nerobí hanbu. Čo sa týka ženskej hádzanej, už roky žne úspechy IUVENTA Michalovce. Dievčatá hrajúce za východoslovenský klub dosiahli dvanásť krát na titul majsteriek Slovenka, sú desaťnásobnými víťazkami Slovenského pohára a deväť krát vyhrali medzinárodnú česko-slovenskú interligu.
Napriek žiarivej minulosti a v tom čase vízii sľubnej budúcnosti, je na tom dnes slovenská hádzaná pomerne zle. Spomínaný Tatran v roku 2019, po sporoch vo finále pohára, odmietol pustiť hráčov do reprezentácie. Prešovský klub vtedy namietal proti rozhodnutiam arbitrov a výhrady mal aj voči hádzanárskemu zväzu. Tatran za svoj úspech nevďačí štátu, alebo zväzu, ale súkromnému majiteľovi a sponzorom. Podobne, sa ani väčšine klubov pôsobiacich v slovenskej ženskej či mužskej hádzanej, nedostáva adekvátna podpora na rozvoj práce v mládežníckych organizáciách, preto je budovanie seniorských mužstiev, nieto ešte reprezentácie mimoriadne náročná úloha.
Peniaze, ktoré idú do kolektívnych športov mimo hokeja a futbalu, sú dlhodobo viac ako podpriemerné. Mládežnícke organizácie tak nemajú priestor na rozvoj a viesť deti ku športu je čoraz náročnejšie.
Prehodnotiť tak treba nielen prerozdelenie zdrojov, ale aj podporu výstavby multišportových centier, v ktorých by boli tréningové podmienky pre rôzne športy na adekvátnej úrovni.
