Raz stačilo byť maďarom v maďarsku./2.časť/

No napriek tomu ľudia boli trpezliví a verili svojmu regentovi, však aj miestny kňaz a opát ich ubezpečovali,že všetko sa dá na správnu mieru k spokojnosti všetkých Maďarov.
A nakoniec aj k tomu prišlo a oslavy nemali konca kraja. Ľudia spievali, cigáň vyhrával na husliach čardáše a všetci sa veselili a tancovali , krčmár zadarmo nalieval,všade kde len bola budova o niečo vyššia zaviali maďarské trikolóry a kráľovské vlajky. Hranicu posunuli asi tri kilometre na sever a ťahala sa po okolitých holiach zaberajúc aj blízku celú slovenskú dedinu,pílu, ale aj mnohé nemecké majetky. Nakoniec si niekto asi rozmyslel,či stratiť veľkého spojenca alebo podporiť neveľkú nemeckú menšinu a autonómistické bezvýznamné Slovensko s nejasnou budúcnosťou existencie ako takej.
Ľudia v rámci spolužitia to tak nebrali, že by si vytýkali:Ty si nebol oslavovať,pretože je nutné povedať,že i keď to bola dedina so skoro sto percentne Maďarsky hovoriacim obyvateľstvom,nie každý bol Maďar.Žili tu aj Slováci,Rusíni,Nemci a samostatne od všetkých -Židia a Cigáni ,i niektorí si už dopredu zabezpečovali u svojich rodín žijúcich viac na sever možnosť presťahovania a pomoci. Čisto Slovenských rodín bolo možne sčítať na prstoch rúk a dokonca Rusínske tu boli všetko zmiešane rodiny, no nemeckých a židovských,cigánskych, tých tu bolo dosť.
Nik sa nemusel sťahovať,nik nemusel násilne odchádzať,iba Židia sa museli rýchlo podriadiť rasovému protižidovskému zákonu,ktorý bol v Maďarsku platný už dlhé roky.

No a my decká ? Všetci sme sa opätovne stretli v Maďarskej škole, ale zasa na samom začiatku,teda v 1.triede,keď "Otče náš ..." nás Maďarsky nikto nemusel učiť, ani správnej výslovnosti, ale gramatika a dejiny Uhorska, to do nás hustili, ale ja som sa veľmi rád učil a mal rád dejiny i nových učiteľov a pána riaditeľa, i keď mi bolo smutno za českými učiteľkami a českým riaditeľom , no bol nový rad,nový poriadok, nové móresy,nové učebnice,nová hymna,vlajka,maďarský žandári, teda všetko skoro nové,iba ľudia v dedine tí istí, i keď je nutné povedať,že v blízkom meste skoro všetky dôležité štátne miesta obsadili úradníci z Maďarska včítane veliteľa žandárstva a u nás sa usadila vojenská jednotka majúca na starosti hraničný priechod a hranicu ako takú a nemenej dôležitý fakt, a pre nás chlapcov dovtedy v ČSR úplne niečo z brusu nové:Povinný predvojenský výcvik " Levente " aj už s novým veliteľom pochádzajúcm niekde z dolnej zeme, ale so slovanským priezviskom , nepríjemného zovňajšku s ešte nepríjemným dunejúcim hlasom a nevyberanou dovtedy pre nás neznámou slovnou zásobou, ktorú mal ešte z čias vojenskej služby v Rakúsko - Uhorskej armáde,ako sme sa neskoršie dozvedeli.
Popri brannej príprave Levente bol založený aj športový klub Levente Egyesulet, kde v tom čase pôsobili najmä futbalisti.

Nik z nás vtedy ,aj detí, ešte netušil, ako je dobre poznať naše hlboké hore a lesy, všetky chodníky, čistinky,údolia a potoky. Po čase sa tieto znalosti hodili najmä ak Maďarsko veľmi rýchlo strácalo dych s výrobou základných produktov priemyselného charakteru,pre majstra i nádeníka,pre domácnosť,pre základné potreby života na dedine, pretože jednoducho armáda sa rozširovala,vyzbrojovala a fabriky pracovali najmä pre vojsko. Vtedy aj z dospelých nik nepredpokladal,že prvé v rane bude Slovensko.

/ na pokračovanie... /