Pre nás bolo najhoršie to, čo v počiatku vyzeralo celkom fajn, keď po obsadení regiónu maďarským vojskom a vytvorením novej hraničnej čiary, ktorá prechádzala iba zopár metrov od našich záhrad,zhodením Československých výsostných znakov, ako na úrade starostu ,žandárskej stanici, základnej škole, ktorú do odvolania zavreli a vztýčením maďarských vlajok sme zrazu všetci boli iba Maďari . Samozrejme maďarsky sme vedeli výborne, veď drvivej väčšine to bol náš materinský jazyk, no skoro každý ovládal jazyk slovensky a nemecky, ale väčšina navštevovala základnú školu s vyučovacím jazykom Slovenským, kde v priebehu pár dní novembra 1938 zmizli všetky obrazy a busty československých dejateľov, českí učitelia,ktorých sme mali veľmi radi sa museli urgentne vysťahovať ,pre nových mocipánov bolo všetko československé a slovenské nepotrebné. A tak o niekoľko dní sme sa všetky deti stretli v prvej triede na prvej hodine Maďarského jazyka, ktorú na naše preveľké šťastie viedol učiteľ z našej dediny, ktorý bol aj riaditeľom maďarskej časti našej školy ešte pred anexiou.
Veľmi rýchlo sme zistili, že strata československého občianstva bolo obrovskou chybou, keď nové panstvo a hlavne tí prišelci z juhu Maďarska boli až cez príliš maďarský, keď sami seba považovali vždy a za každých okolnosti, ako prvých a najmaďarskejšich a nás iba za sprostých z Felvídeku, horniakov, ktorí by mali iba ohnúť chrbát a držať hubu, ktorým je nutné dať najavo akými majú byť Maďarmi a vždy nad nami stáť so vztýčeným ukazovákom a keď to nepomôže,tak bykovcom po krížoch, aby vedel koľko a kto bije. A takto sa správali všetci, namyslení,zamračení a neprestajne s niečim nespokojný. Prišli vzápätí po honvédoch , či už z Budapešti alebo až Debrecenu a obsadili všetky miesta v štátnej správe.
Obyvatelia v priebehu krátkeho času zbadali koľko bije, nie toto nebolo to, čo niektorí očakávali najmä tí, čo verili v opätovný zrod monarchie v pôvodných hraniciach s pôvodnými hodnotami, kde Maďar a Maďar nech bol kdekoľvek v Uhorsku si bol pod Svätoštefanskou korunou všade rovný. No tu po dlhých rokoch vlády regenta, ríšskeho správcu admirála Miklósa Horthyho sa úplne stratilo prepojenie Magyar ember vo Felvídeku s Magyar ember v Maďarsku.
Celé toto obdobie nedobrovoľného pripútania k Svätoštefanskej korune z roka na rok bolo horkými a horkejšími bylinami , no s nástupom vlády Ferenc Szálasi to už bola horkosť blenu, kedy nebolo Maďara, ako aj Nemaďara a najmä Žida ,čo nepocítil na vlastnej koži zlovôľu šípových krížov s asistenciou jednotiek SS.
Pod bodákmi stále opitých šípových krížov som bol ako šestnásťročný odvelený najprv kopať protitankové okopy a neskôr na vykládku munície pre stále bojujúce maďarské a nemecké jednotky a po dvoch týždňoch bez súhlasu rodičov odtransportovaný spolu s mojimi priateľmi do Nemecka, kde sme mali do poslednej kvapky krvi po dohode Szalasiho s Nemeckým vojenským velením hájiť a brániť Nemeckú ríšu pred spojeneckými armádami. Tisícka nás bola v priebehu pár dni vycvičená ako protilietadloví delostrelci a ďalšia tisícka bola pripravená okamžite nastúpiť na východný front. Ja aj s mojimi kamarátmi som bol v tej druhej tisícke, ale s tým šťastím,že to nebol front východný, ale západný. A tak v okamihu prísahy vernosti Nemeckej ríši a jej vodcovi Adolfovi Hitlerovi som sa stal zásluhou maďarských mocipánov násilne, najprv Československým Maďarom v Maďarsku a po odsune do Nemecka, ako šestnásťročný Maďar vojakom Wermachtu so všetkými povinnosťami a právami, ako riadny vojak Nemeckej armády .
Nie , ja Maďar ,pôvodom po mojom otcovi, kde v rode mám aj Slovákov a Slovenky/ babka /Rusínov a Rusínky/mamka / a môj predok pochádzal z lona Chorvátky som prežil viac ako osemdesiat rokov môjho života v oblasti, kde sa vždy hovorilo troma jazykmi, kde sme si jeden druhého vždy vážili,pomáhali si od vekov,spolu sa modlili,učili,bojovali,miešali sa rody a rodiny, nikdy sme proti sebe nezdvihli zbraň,až zásluhou iných sa toto zmenilo, ale po čase sa všetko vrátilo do normálnych koľají, i keď nás ako národ v zástupe porazených a danými zákonmi víťaza vyvážali ako dobytok , brali nám hospodárstva a pôdu... víťazi diktovali pravidlá, Maďar bol opäť v tom nesprávnom tábore tak, ako v minulosti , a musel pykať, i keď to z nášho pohľadu bolo veľmi nespravodlivé a kruté.
Mne Maďarovi žijúcemu v mojej domovine na Slovensku je dobre,tak ako bolo mojim predkom a nielen ím. Raz stačilo : "Byť Maďarom v Maďarsku. " A tí čo hovoria iné ? Nuž dejiny neklamú a minimálne dve poúčenia, vždy povojnové sú mementom.
/ Z mojich mnohých rozhovorov dnes už 81 ročným priamym účastníkom vstupu Horthyho armády na juhovýchode územie ČSR v oblasti Moldava nad Bodvou,Jasov v novembri roku 1938 , upravené ... z poznámok /
