Všetci sa tvárili veľmi prekvapene, ale časom sa zistilo,že nie u každého to bolo tak a viacerí i v našej dedine boli presne informovaní, čo sa chystá,kedy to asi vypukne, a ak to vypukne,ako majú konať, či to bude vyhrotené alebo zmierlivé.
Nebolo nutné dávať do zápisu,že boli nejaké problémy lebo ony neboli.Nebolo nutné dávať do zápisu,že bol jasot, lebo v skutočnosti nebol. Ale bolo nutné dať do zápisu a urgentne žiadať a ak bude potrebné i cestou predstaveného kláštora alebo prepošta aj u samotného régenta admirála Horthyho:Ľud kvitoval zmeny a znovuobčianstvo k Maďarskej korune, ale ostal s veľkou zlovôľou ,že obec z menšej časti patrí Maďarskej korune a tej väčšej, kde je aj všetok hospodársky,kultúrny/krčma a obecný dom /,z časti cirkevný/kostol a cintorín/ na strane Československej. A tak november 1938 doniesol do našej doliny nové vetry, ale iba na našu ulicu a kúsok za kláštor, až po našu riečku,kde na moste bolo hraničné stanovište na jednej strane honvéd so vztýčeným bodákom na karabíne a na druhej Československý s puškou ledabolo opretou o strážnicu pofajčujúc náš maďarský doháň a popíjajúc našu dobrú pálenku, akoby vedeli,že tam na ich strane ešte len dôležité politické zmeny prídu.
No aj taký bol záver roka 1938, keď apa a všetci našťastie len dospelí z ulice sa denne aj niekoľkokrát museli legitimovať stále v strehu honvédovi a na druhej strane stále podgurážená Čsl. varta iba kývla rukou,akoby chceli povedať:"No čo na vás nakontrolujem?... však včera aj dnes ráno si bol Vojtech Varga a aj teraz si ten istý.. náááá neotŕčaj mi to lajstró...neotravujte , a chodte si pre mňa aj do čerta. "
A my deti ? Škola ešte niekoľko mesiacov bezo zmien s českými učiteľmi,učiteľkou a riaditeľom,veď ani inak to nemohlo byť, boli stále doma v Československej republike, i keď je nutné povedať,že 95% rodičov požiadalo o prestup svojich detí zo školy s vyučovacím jazykom slovenským na školu s vyučovacím jazykom maďarským, stále v tej istej budove s tými istými riaditeľmi, ale už hustejšou atmosférou, keď v tej druhej časti školy boli odstránené všetky busty,obrazy,znaky,vlajočky,ktoré pripomínali zašlé časy.
Ja ako najstarší zo synov s ktorým sa rátalo na veľmi dobré remeslo som ostal v pôvodnej škole,moje staršie sestry šprtali otcov jazyk,mladšia sestra ostala so mnou lebo s tou sa rátalo,že bude zdravotníčka a mojí mladší bratia tiež maďarsky.
No a všetci v dedine čakali, ako pochodí apel v Budapešti, ale aj Prahe na zmenu hraníc, pričom je nutné podotknúť podľa vtedajšej nálady, že iba smerom na sever.
/Podľa jedného vyrozprávaného životného príbehu dnes už 81 ročného starkého, ktorý sa celý život cítil a cíti byť Maďarom... ak mi bude umožnené,tak na pokračovanie. Epilóg " Raz stačilo byť Maďarom v Maďarsku " je bohužiaľ kvôli mojej chybe už iba na súkromných stránkach blogu, za pochopenie ďakujem./
