... iba do počtu, aby sa nepovedalo, celý východný blog mali Rusi pod kontrolou. Jediným štátom Varšavskej zmluvy, ktorý sa nezúčastnil agresie bolo Rumunsko.
Agresia voči nášmu štátu bola schválená na najvyšších straníckych miestach bolševického Ruska za plnej podpory generálneho tajomníka ruských komunistov Leonida Iľjiča Brežneva, niečo podobné sa udialo aj minulého roku vo februári, keď Putin nariadil obsadiť Ukrajinu, zatiaľ čo Ukrajinci so zbraňou vzdorujú, u nás strieľali Rusi civilistov/ 137 zabitých, 37 na Slovensku, 266 ťažko zranených /. Vojenská agresia voči našej republike bola čo sa týka početnosti vojsk najväčšia od skončenia druhej svetovej vojny. Operácie Dunaj sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov, 6000 tankov, 800 lietadiel, 2000 diel, Ruský agresor, okupant zotrval u nás až do roku 1991.
Rusi zatkli Alexandra Dubčeka ako aj blízkych spolupracovníkov a deportovali do Moskvy o dva dni vojenským lietadlom doviezli prezidenta Svobodu, Gustáva Husáka, Martina Dzúra, dostavil sa aj zradcovia Biľak, Indra. Rusi donútili vedenie štátu podpísať tzv. Moskovský protokol, legalizovali vstup cudzích vojsk, čo znamenalo koniec demokratizácie u nás a nástup normalizácie, čo viedlo k čistkám a prepúšťaniu vo všetkých vrstvách spoločnosti / vyhodili zo zamestnania 350 tisíc ľudí /, do zahraničia emigrovalo 450 000 ľudí. Čistky sa uskutočnili aj v samotnej komunistickej strane, mnohí zo strany odchádzali na protest dobrovoľne, kým členská základňa pred okupáciou predstavovala 2,5 milióna členov, v r.1989 iba 1,4 milióna.
A či som som sa stretol s okupantami ? Áno, stretol. V 1976 som bol účastný vojenského cvičenia. Cvičili sme streľbu zo 122 mm húfnic, pričom sme rotovali: Jedni strieľali z húfnic, druhí boli ako prieskum na pozorovateľni a určovali nepriateľské ciele. Z pozorovateľne bol po ľavej ruke tábor ruských okupantov, po pravej naše ciele. Kamarát pri dele náročky otočil pár dielikov doľava a bum, granát dopadol do stredu ruského tábora. Stalo sa, videl to aj veliteľ, pokrčil plecami a my sme v streľbách pokračovali ešte zopár hodín, kým neprišla sťažnosť od Rusov, že vraj odstreľujeme ich tábor. Na popud ruského agresora malo začať vyšetrovanie, no naši velitelia to mali na háku a my ešte viac. Keby sa týkalo nás, tak im rozstrieľame celé ich postavenie. Na dva dni boli streľby zastavené a rusáci presadili, aby v palpostoch a v prieskume boli ich dôstojníci. Samozrejme našim veliteľom sa to nepáčilo, keď sme sa pýtali ako sa máme zachovať: " To je naša armáda a nie Ruská, takže kašlite na nich... " Keď som bol na pozorovateľni, rusáka sme opľuli, doslovne napľuli na jeho vyleštené čižmy a z našej strany maximálna ignoracia, chcel nám dávať rozkazy, ale náš poručík ho vždy zahriakol... a doslovne mu po ruský povedal : " Rus okupant idi domoj eto naša rodina. " Asi taký bol postoj našich dôstojníkov, ale aj obyčajných ľudí, jednoducho boli to okupanti.
A ako reagoval západ ? Vraj to je záležitosť východného bloku, odsúdili agresiu a to bolo všetko. Novorodiaca sa demokracia bola utopená v krvi civilistov a najhoršie na tom je, že tí čo pozvali okupantov sa im nič nestalo a dokonca brali pekné dôchodky.
