druhej svetovej vojny. Slúžil v armádach štyroch štátov: Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej, Americkej, Československej a Československej ľudovej armáde pre nespoľahlivosť, ako príslušník Pomocného technického práporu. Otcov príbeh som dokumentoval, ako nahrávkami, tak aj zápismi, ale hlavne po dlhých rokoch rozhovorov mám jeho životné peripetie uložené v pamäti.
V obci vybubnovali: " Všetci príslušníci levente ročníky 1927, 1928 sú povinní pri obrane vlasti zúčastniť sa výkopových prác, vojenských okopov / levente - polovojenská organizácia, predvojenský výcvik detí od školského roku po odchod do Maďarskej kráľovskej armády /. Odchod zajtra ráno o 7.00 hodine zo železničnej stanici. Je nutné si sebou vziať poživeň na jeden deň a teplé oblečenie. " Bolo to jednoduché a jasné, Maďarsko nás potrebuje pred postupujúcou Červenou armádou, ktorá spolu s Rumunskou už obkľučovali Budapešť. S otcom sme potajme počúvali správy z Londýna, mali sme čerstvé informácie, postup Rusov bol rýchly a bolo iba otázkou času, kedy nás oslobodia z pod nadvlády najprv horthyovského a teraz nyilasiovského Maďarska.
Fašistické Šípové kríže Ferenca Szálasiho po nástupe k moci sa voči obyvateľstvu správali veľmi kruto. Všetkých svojich oponentov žalárovali alebo jednoducho zabili. Aj ja som bol svedkom neľudského správania nyilasovcov, keď dolapili vojenského zbeha a pred popravou nahnali celú dedinu, aby sa videlo, ako skončia zradcovia Maďarska. Chudák chlapec mohol mať osemnásť, devätnásť krvácal z tváre, hlavy, mal krvavú košeľu, ledva stál na nohách. Donútili ho, aby si vykopal hrob. V dedine žilo asi štyridsať Židov, pokiaľ bol pri moci regent Horthy darilo sa im. Po okupácii Maďarska Nemeckou armádou a prevzatí moci Szálasim, ktorý okamžite vyhlásil štatárium postupne všetkých židovských občanov nahnali do dobytčích vagónov a vtedy som ešte nevedel, kde tie transporty majú koniec. Majetok po Židoch si rozobrali samotní fašisti alebo ich prívrženci.
V dedine v ktorej som v tých časoch žil sa väčšinou hovorilo Maďarsky, ale boli tu aj Slováci, Nemci, Cigáni, Židia. Ja a moja veľká rodina, sedem súrodencov, okrem otca mala národnosť Slovenskú a navštevovali sme aj Slovenskú školu. A prečo Slovenskú? Mama a babka z otcovej strany boli Slovenky a tie si priali výučbu v jazyku Slovenskom. Na škole nás učili českí učitelia, všetko výborní pedagógovia, ale bohužiaľ iba dočasu. Po novembrovej okupácii južných časti Slovenska v 1938 roku učiteľov poslali do Čiech a nás čakala iba Maďarčina. V tej dobe cez našu dedinu viedla hranica, naša ulica patrila do Maďarska, až v 1939 dedina ako celok prechádza pod maďarskú správu.
Posledná tretina novembra, už mrzlo a ja ráno špacíroval na železničnú stanicu nabalený slaninou, klobáskou, chlebom a cibuľou, v ruksaku dvoje teplé ponožky, vlnený sveter, vo vrecku otcov veľký žabykláč. Hladný určite nebudem, zimy sa nebojím, pri práci sa zohrejem.
