... štátov: Maďarská kráľovská armáda, Nemecká, Americká a Československa, neskôr po roku 1948 v Československej ľudovej armáde, ako nespoľahlivý v Pomocnom technickom prápore. A prečo nespoľahlivý ? Jednoducho, počas a po druhej svetovej vojne slúžil v americkej pechote. V 1947 narukoval do Československej armády do ženijnej jednotky so zameraním na mínovanie, odmínovanie tu nikomu nevadila služba v inej armáde, ale bolševikovi sa to priečilo. Pri nástupe do americkej pechoty koncom marca1945 a príchode do určenej jednotky otca prevzal seržant. Nerozumel mu ani prd, on Slovák a ten druhý Američan, pričom stále mlel hubou dookola, ale ruky a nohy pomohli. Vzal otca bokom od jednotky, mal so sebou pušku M1, samopal Thompson a na boku pištoľ. Všetky zbrane rozobral a zložil, nabil a vybil, ukázal, aby to zopakoval. Stalo sa na prvýkrát, pobúchal po pleci, mal so sebou sklenenú ploskačku, odrátal dvadsať metrov a zavesil ju na konár, podal pušku M1 a hovorí: Shot ! Sklo sa rozprsklo na všetky strany... Good a znova otca pobúchal po pleci, ukázal na granát a ako sa vyťahuje poistka. V tábore sa ešte zastavili pri ťažkom guľomete M2, kde ukázal rozobratie, zloženie, nabitie a ako sa vkladá pás s nábojmi. Trvalo to asi hodinu a bolo po výcviku. V jednotke otca prijali ako " Ear " a táto prezývka mu ostala až do 1946 roku.
Niektorí rodičia sa sťažovali na veliteľa " levente , " vraj je veľmi tvrdý ,vulgárny, buzeruje a bije deti. Nemalo to význam, na miestnom úrade to vypočuli, ale vraj oni s tým nemajú nič spoločné. Mňa veliteľ nikdy neudrel, že mnohých buchnátoval, bil s bakuľou to bola pravda. Samozrejme, že sa tie mladšie ročníky doma sťažovali, no poddôstojník Rakúsko - Uhorskej armády, ktorý prešiel celou prvou svetovou vojnou, bol dvakrát zranený mal svoju náturu a tej sa nemienil vzdať. Teraz nás už bývalých levente možnože čakala frontová línia. Štvorročný predvojensky výcvik niečo znamenal, je pravdou, že tu nelietali guľky, mínometné, delostrelecké granáty, ale aké také základy sme mali. Transport sa konečne pohol. Dva rušne mali čo robiť, predsa bolo nás skoro dve tisíc. Cez škáry na vagóne som sledoval zimnú krajinu, už sme boli na Slovensku. Košice boli Maďarsko, ale za hranicami mesta už bola moja rodná krajina, aj keď toto mesto podľa môjho otca sa nikdy nemalo dostať pod maďarských rúk. V novembri 1938 po obsadení mesta maďarským okupačným vojskom sa Košicami na bielom koni producíroval na čele vojska regent Maďarského kráľovstva admirál Miklos Horthy de Nagybánya a tak toto prekrásne mesto sa skoro na šesť rokov stáva druhým najväčším mestom Maďarska a strediskom Felvídek.
