... vstupuje ako levente do Maďarskej kráľovskej armády. Otec v rokoch 1940 - 1944 absolvuje predvojenský výcvik, tak ako všetci školopovinní chlapci v dedine. Výcvik bol jedenkrát týždenne v bývalom výcvikovom tábore Československej armády na okraji obce s prízemnými budovami, kde absolvovali teoretické školenia, ale väčšina času sa odohrávala v exteriéry. Fyzická príprava, boj z blízka toto veliteľ miloval. Aj napriek veku bol zdatný a vždy behal zarovno s nami, kto nevládal dostal po chrbte s bakuľou. Skoro všetci chlapci sa tešili na ostré streľby. Mali sme päť pušiek Manlicher ešte z obdobia monarchie, tri pechotné s dlhou hlavňou a dve krátke jazdecké. Počas teórie bol popis zbraní a každý si musel pušku ohmatať, rozobrať, zložiť. Veliteľ nám ukazoval ako sa puška nabíja, čistí, nasadzuje bodák. Nasadenie bodáka si všetci vyskúšali.
Otec bol veriaci rímsky katolík, krstený v kláštornom kostole maďarským kňazom. Do toho istého božieho stánku chodila každú nedeľu celá rodina, nikomu nevadilo, že kázeň bola v Maďarčine. Keď slúžil v Košiciach každý deň si vyžiadal u nemeckého poddôstojníka hodinové voľno, aby sa mohol zúčastniť omše v katedrále sv. Alžbety. Taktiež všade kde sa dalo navštívil kostol a modlil sa. Nebol sám, ďalších šesť chlapcov sa pripojilo a chodili do kostolov. Modlitba bola u môjho otca rannou aj večernou záležitosťou. Keď slúžil medzi Mníchovom a Ingolstadtom v Pfaffenhofene každý večer, keď mali voľno chodil do kostola. Nebol pánbičkar, ale k Matke božej sa neúnavne modlil, žiadal ju o ochranu a pomoc. Až na malé zranenie, narazené rameno sa mu počas bojov nič nestalo, v zajateckom tábore ochorel na týfus, inak nebol vôbec chorý.
Počas služby v Košiciach sa spriatelil so Sigfridom, mal hodnosti Stabsgefreiter a to bol ten, čo otcovi dával vychádzky do kostola, žold. Vždy pokecali, bol veľmi milý, spomínal na rodinu, mal dve deti, pochádzal zo Studgartu, bál sa spojeneckých náletov, na mape ukazoval, kde Wermacht na Slovensku bojuje. Sigfrid nikdy nebojoval, vždy bol v tyle a zásoboval armádu na fronte. Otec nemal čas sa so Sigfriedom rozlúčiť
Transport sa pomaly šinul krajinou, sedeli sme na slame bez slov. Vonku sa niečo dialo, pretože obe lokomotívy začali prerušovane pískať, už sme počuli zvuk leteckých motorov. Rusi svojimi " Šturmovikmi " si vybrali práve náš transport. V tej oblasti okolo Košíc sovietske letectvo malo veľkú silu a pravidelne napádalo najmä železničné uzly, mosty, zásobovanie, Nemecké obranné postavenia, vlakové transporty. Aj Nemci mali svoje letectvo, ale v malom počte, takže Rusi kraľovali oblohe.
.
