odvíja od novembra 1938 a končí v januári 1948 ešte počas Československej republiky. Nebolo to ľahké obdobie, ale ako hovoril otec skoro vždy sme mali čo jesť, hlad nás obchádzal, až možnože na zopár perných dní v Maďarskej kráľovskej armáde a počas spojeneckého zajatia v zajateckom zbernom tábore v Nemecku.
Otec takto od decembra 1944 do konca januára 1948 slúžil v armádach štyroch štátov: Maďarská kráľovská armáda, Nemecká, Americká a Československá, ale počas druhej svetovej vojny slúžil v troch armádach, najdlhšie v americkej pechote. Keď som mu položil otázku: " Koľkých fašistov v americkej armáde si zabil ? " Odpovedal: Po čísle dvadsať som prestal rátať, ale či boli všetci mŕtvi to neviem. Vraj iba dvakrát stál zoči voči nepriateľovi, jedného zabil pechotnou lopatkou a druhého dobodal nožom a pre istotu ešte strelil pištoľou. Inakšie všetkých ostatných ktorých skolil bola najmä puška M1, guľomet, samopal Thompson, pištoľ, bodák a granáty. Najviac si chválil poloautomatickú pušku M1, vraj bola veľmi presná.
Nemalú zásluhu na otcovej perfektnej vojenskej príprave mal ako predvojenský výcvik levente no taktiež vojenský výcvik vo Waffen SS, ktoré mu v podstate pomohli počas druhej svetovej prežiť. Okrem malých škrabancov nikdy nebol zranený.
Podľa prejdených kilometrov by sme mali čochvíľa doraziť do zajateckého tábora. Koľko Nemcov ušlo z kolóny to nikto nevedel, tí vzadu ktorým sme svietili reflektormi si to nedovolili.
Cesta naspäť k jednotke ubehla rýchlo. Chlapci posedávali pred stanmi, popíjali colu a fajčili. Jeep sme odovzdali seržantovi a išli sme si niečo teplé hodiť pod zub a troška na dve hodinky pospať. Ani nie po hodine poddôstojník nahlásil nástup práporu, kde nám bol oznámený odsun pre mňa neznáme mestečko, kde vraj operovala nemecká brigáda, ktorá bránila malým spojeneckým jednotkám v postupe.
Nasadli sme do nákladiakov a hybaj bojovať. Že sa tým fašistom ešte chce hrať na vojakov. Zatiaľ čo Wehrmacht to už bral, veď už je koniec, Waffen SS s horkokrvnými mladíkmi mysleli: My vás porazíme. No pravda bola taka, boli bez skúsenosti v boji a väčšinou skončili hore bradou.
Moja brigáda s tankovou podporou, ťažkými mínometmi a húfnicami sa tiahla na miesto nemeckého odporu, pričom naša rozviedka a delostrelecký prieskum boli už určite na mieste odporu. Popri ceste sa zarovno tiahla malá rieka miestami hlboká, miestami plytká. Určite nepriateľ bude za riekou a mosty fuč.
