... životný príbeh. Ešte mesiac pred smrťou som s nim sumarizoval jednotlivé životné situácie, tak aby má niečo pri písaní nezaskočilo. Je pravdou, že na blog idnes.cz som postupne o mojom otcovi uverejnil sedemdesiat kapitol, ale záujem z českej strany bol minimálny. Mladí českí čitatelia nerozumejú Slovenčine. Informácie som získaval samozrejme z rozhovorov, robil poznámky a aj nahrávky. Mnohé mestá, dediny, oblasti kde bojoval si už nepamätal alebo ani nevedel, tých bojových situácii bolo veľa, takže som mu nezazlieval, veď samotná podstata mojich článkov je informovať najmä mladých, čo sa všetko v tých časoch na Slovensku a v Európe dialo. Mladík ako bol otec skončil v uniforme Waffen - Grenadier SS a pritom v podstate ani nevedel, čo sa okolo neho deje. Mal skončiť na východnom fronte, ale osud bol k nemu zmierlivý .Ako príslušník SS absolvoval spojársky výcvik a skončil v Schwarzwalde neďaleko Rýnu na západnom fronte, na druhej strane rieky, Francúzskej strane stála spojenecká armáda. Na Nemeckej strane bolo okolo jedného milióna vojakov brániaci postup spojencov, jeden z mnohých Slovákov bol aj môj otec, síce vyzbrojený, vystrojený ako všetci príslušníci SS, ale nikdy nepoužil svoju zbraň voči spojeneckému vojakovi, iba raz pri nálete Thunderboltov zaskočil za mŕtveho Nemca pri dvojhlavňovom rýchlopalnom kanóne a odrážal útok na civilistov. A to bola celá otcova vojnová epopeja v uniforme Waffen Grenadier SS.
Piskľavý zvuk leteckých motorov sme vtedy ešte nepoznali, bola to predzvesť útoku. Náš transport bol pre ruské letectvo perfektným cieľom, síce boli okolo hory, ale dolina v ktorej sme sa nachádzali bola dosť široká, aby tu mohli ruské Šturmoviky bez problémov nalietavať na cieľ. Stíhačky začali od konca transportu, vlak sa zastavil a my vyskákali z vagónov a kryli v teréne. Zaľahnutý som sledoval ako vyradili obe lokomotívy a z našich dobytčích vagónov lietali triesky. Ale to nebolo všetko, stíhačky sa zamerali na nás. Už teraz sa vo vagónoch a na zemi váľali zranení a mŕtvi. Nyilasi pod paľbou doniesli z veliteľského vagóna batohy prvej pomoci a tak sme chceli našim kamarátom pomôcť. Jednu zo zdravotníckych tašiek som uchytil aj ja. Prvý koho som ošetril bol asi stopäťdesiat metrov odo mňa mal krvavú ruku, ale to nebola ani ruka bol to kýpeť, mal som snahu zastaviť krvácanie, zaškrtil ranu a dal morfium. Ďalší, ktorého som chcel ošetriť bol v bezvedomím, ale viac mŕtvy, ako živý, nebolo mu pomoci. A tak rad radom ošetroval ruky, nohy, až sa minul všetok zdravotnícky materiál. Samozrejme ruské stíhačky so streľbou neprestávali. Pálili ako na vlak, tak aj na nás.
