Rakúsku, Nemecku, Francúzsku. Otec slúžil v armádach štyroch štátov - Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej v 26.divízii granátnikov " 2 "Waffen SS Hungaria, Americkej, Československej a po roku 1948 v Československej ľudovej armáde, ako nespoľahlivý v Pomocnom technickom prápore. 26.divízia granátnikov SS pozostávala väčšinou z takých mladíkov ako bol otec, ale i z členov fašistických Šípových krížov, civilistov.
Vlak do Turni nad Bodvou, kde v blízkosti sa mali stavať protitankové a pechotné okopy sprevádzali ozbrojené Šípové kríže, ktoré mali dohliadať na poriadok, pričom sami boli naliati v alkohole a robili neporiadok, na staniciach bez hanby cikali pri vozňoch, mnohí bolo docikaní, pokakaní, ovracaní, a smrdeli. Nebol som cintľavka, ale dvíhal sa mi žalúdok. Už aby sme bolo na mieste. Stalo sa a miesto, kde sa mali kopať okopy bolo plné ľudí, poľných vojenských stanov, všade horeli ohne. Okrem nás levente z našej dediny tu bolo niekoľko sto chlapcov v našom veku, mnoho civilistov a aj vojakov, ktorí riadili výkopové práce. Po príchode nás zadelili do jednotiek po tridsať, vybavili nás lopatami, krompáčmi, fúrikmi a išlo sa pracovať.
Bol november 1944 a spomínam na november 1938, kedy nás obsadilo Maďarské vojsko, pričom si spievali: " Nesieme vám chlieb a slobodu . " Nerozumel som, veď chleba máme dosť a sme aj slobodní, ale oni si vyspevovali a pochodovali našou dolinou ako keby boli doma. To som vtedy ešte netušil, čo má čaká. Naša ulica zrazu pripadla Maďarom, zbytok dediny ostal slovenský a riečka bola hraničnou čiarou, takže za každý krát, keď mama išla na nákup, otec do roboty alebo do krčmy museli sa vojakom preukazovať, že sú to oni. Aj škola patrila Slovensku, takže ja a moji súrodenci sme dvakrát denne prekračovali hraničnú čiaru, na jednej strane vojaci Maďarského kráľovstva, na druhej Československý vojak s puškou na pleci.
Práce na okopoch začínali skoro ráno rýchlymi raňajkami, veľký kus omasteného chleba a do fasovaného ešusu sladená melta. Stravu pripravovali ženy z blízkej dediny. Pracovalo sa od od svitu do mrku, pričom na obed bola určená jedná hodina. Jedlo sa každý deň to isté: Raňajky som už spomínal, obed hustý guľáš s veľkými kusmi mäsa, na večeru opäť omastený chlieb s cibuľou. Ubytovali nás vo vojenských stanoch a k tomu dve deky, spalo sa na zemi. Okopy levente budovali štrnásť dní a týždenne nám platili žold vojaka. Tešil som sa domov, chýbali mi mamka, otec aj šiesti súrodenci, vtedy ma ani nenapadlo, že sa s nimi uvidím až v roku 1946.
