... od roku 1947 v Československej, po jednom roku, ako chorý bol prepustený do civilu a po roku 1948 musel doslúžiť jeden rok, pričom v Československej ľudovej armáde neprešiel previerkami bolševíka, tak narukoval do Pomocného technického práporu, staval cesty na Šumave. Od svojich dvanástich rokov musel absolvovať predvojenský výcvik, ktorý mal trvať do osemnástky a potom narukovať, ako honvéd do Maďarskej kráľovskej armády. No život priniesol úplne niečo iné: Po prevrate v Maďarsku za pomoci nacistov sa k moci dostali fašistické Šípové kríže - nyilasovci, na čele s Férencom Szálasim, ktorí verne slúžili nemeckej nacistickej ideológii a plienili ako Maďarsko, tak aj okupované Slovensko. Z dediny môjho otca vyviezli do koncentráku niekoľko desiatok Židov včítane detí, ako aj zástancov Mikloša Horthyho. Zo Židov nik neprežil. Medzi ľuďmi vládli veľké obavy, veď takéto správanie počas celej okupácie nezažili. Konečne v januári 1945 prišlo túžené oslobodenie... ale za akú cenu ? Frontová línia stála medzi Turňou - Moldavou - Veľkou Idou a v dedine nacisti vybudovali na vyvýšených miestach obranné postavenia, pričom vyhodili do vzduchu kostolnú vežu, elektráreň, mosty cez rieku Bodva, potok a tak mali snahu vzdorovať Rusom, ale tí silnou delostreleckou a mínometnou paľbou donútili nepriateľa ustúpiť smerom na Štós, a Poproč odkiaľ zasa Nemci odstreľovali Rusov. Toto všetko sa otec dozvedel, keď sa v 1946 vrátil domov.
Kostol bol zásahom spojeneckej bomby v podstate zničený. Najsamprv sme pred kostol vynášali zranených, nebol to pekný pohľad, ale potom prišli na rád mŕtvi a to by som nikomu neprial zažiť. Dospelý, ako tak, keď som slúžil v Košiciach Wehrmachtu mali sme možnosť vidieť kopec zabitých, ale to boli vojaci a teraz a túto aj deti. Plakal som a nebol som sám, bezvládne telíčká sme ukladali pred kostol. Rodičia, ktorí to prežili... bolo to šialené. Vtedy som nevedel, že sa s takouto tragédiou stretnem ešte dvakrát. Pri kostole sme sa zdržali asi dve hodiny, krvaví a špinaví sa vrátili do kasárni. Keď sme takýto išli okolo dievčat pri delách, tie nám tlieskali, salutovali sme im. Nebolo sa do čoho prezliecť, takže sa iba oprášili uniformy a mal som snahu zbaviť sa krvavých škvŕn, čo nešlo ani mydlom. Účes musel byť perfektný a hybaj do mesta. Drážďany, krásne mesto a napriek prvému dňu Vianoc ľudia a najmä vojaci boli na prechádzke, reštaurácie, cukrárne preplnené. Každý z nás mal vo vrecku zopár mariek ešte z Košíc, a tak limonáda, zákusok, tortička, žiaden alkohol alebo pivo, to nám nechutilo, tak ako deťom. Nie, už sme nebolo deťmi, dospelosť prišla neočakávane, s prvými krokmi vojnového šialenstva, ešte v Košiciach.
Neobedovalo sa, vychádzka v meste bola prednejšia a tak bohatá večera aj so zákuskom, jablkom. Spánok prišiel okamžite, aj keď som mal stále pred očami tie mŕtve deti.
