... je prevelený do Nemecka, kde sa stáva príslušníkom Waffen Grenadier SS ako spojársky technik. Po výcviku je so svojou jednotkou odvelený na západ Nemecka do Schwarzwaldu. Pôvodne sa naša celá jednotka mala stať súčasťou 26.divízie SS Hungaria, ale nedostatok spojárskych technikov na západnom fronte, odchádzajú do tejto brániacej sa časti Nemecka.
V podstate po piatich dňoch bol už celý výcvik jednou veľkou nudou, všetko na jedno kopyto, včítane filmov oslavujúcich tisícročnú, ale už rúcajúcu sa ríšu. Až na siedmy deň sme zažili nálet spojeneckých lietadiel. Bolo to veľmi rýchle, v podstate skoro nič, budovy pokropili guľometmi a odleteli, asi potrebovali minúť muníciu. Ale stalo sa to, čo sme nečakali: Veliteľ vyhlásil poplach, pristavili autá a my vraj ideme na blízku diaľnicu ratovať rozstrieľané autá, asi tými istými lietadlami, čo strieľali po nás. Uchytili sme niekoľko batohov s červeným krížom, nosítka, hasiace prístroje a hajde na diaľnicu spájajúcu Norimberg s Mníchovom.
Na ten úsek diaľnice, kde sme prišli bol celý zadymený horeli tu štyri nákladné, jedno osobné auto, okolo pobehovali mladí vojaci Wehrmachtu, viacerí sa skláňali nad zranenými kamarátmi. Bolo nás tridsať a každý z nás niečo robil. Išlo to rýchlo, jedni hasili, druhí vyťahovali zranených z aut, tretí ošetrovali . Ja som bol teraz lapiduchom. Najhoršie sú popáleniny, nato sme nič nemali, ale našťastie tých bolo málo. Skoro všetko strelné zranenia. Mŕtvych som nerátal, bolo ich dosť, nebol na nich pekný pohľad. Lietadlové veľkoražné guľomety vedia urobiť na ľudskom tele poriadnu paseku. Ošetroval som mladíka, nemal pravú ruku, iba taký kýptik a mal taktiež dieru v ľavej nohe, stratil veľa krvi, zaškrtil som rany, zafáčoval a podal morfium, snáď Boh dá a prežije. Ďalšiemu som mal snahu pomôcť, zvíjal sa v bolestiach, ale podľa zranení nebola nádej, dal som morfium a to bolo všetko. Ani ma nikdy vo sne nenapadlo, že mám také dobré ošetrovateľské schopnosti, ale veď mal som štvorročné školenie z levente, kde sme na sebe skúšali všetko možné i nemožné. Ale prax je prax v živote sa to zíde, čo keby to potreboval kamarát. Niečo som pochytil po nálete Rusákov, potom v kostole, takže niečo sa na mňa nalepilo. Ďalší v poradí mal odtrhnutý kus ramena, to sa zaviazať ani nedalo, dal som mu na ranu gázu a morfium. Ešte mi ostali tri ampulky morfia. Podišiel som k ďalšiemu mladíkov, mohol mať sedemnásť, osemnásť mal odtrhnutý kus chodidla, pravdepodobne črepina z rakety, nechápal som. Priložil som gazu, obviazal a podal injekciu. Spojeneckí letci na tomto úseku diaľnice mali svoje hody, toľko mŕtvych, zranených, vyradili kopec vojakov Wehrmachtu. Asi takto poľujú všade v dosahu stíhacieho letectva. Ak to boli americké Thundrbolty, ako nám vo výcviku hovorili majú dosah dve tisíc kilometrov a osem veľkoražných guľometov a to je už poriadna sila. Konečne som mal vojaka s malým zranením bez injekcie, gáza na hlavu a obväz. No ďalší a posledný mal zásah do brucha, mal vonku črevá, silno krvácal. Celé brucho som poza chrbát obviazal, tak aby som uchránil pred zavlečením nečistôt do brušnej dutiny, taktiež sa zvíjal v bolestiach, dostal morfium.
