... jeden mesiac, v Nemeckej vo Waffen Grenadier SS, ako spojársky technik a v U.S. army skoro dva roky a ako osemnásťročný v 1947 vstupuje do Československej armády do ženijnej jednotky so zameraním mínovanie - odmínovanie, ale po jednom roku je prepustený kvôli chorobe do civilu. Zbytok vojny odslúžil po 1950 roku, ale už v Československej ľudovej armáde, kde neprešiel bolševíckými previerkami kvôli účasti v Americkej armáde a je zaradený do Pomocného technického práporu. Ale je zaujímavé, že počas revolúcie v Maďarsku v 1956 komančovia vedeli o tom, že otec má saperský výcvik a nočnou hodinou došiel vojenský gázik ho zobrať a bude sa vraj zamínovať hranica s Maďarskom.
Nemecký mladík mal prestrel hrudníka, silno krvácal a dusil sa. Mal som snahu mu zapchať diery, podarilo sa.... ale či prežije, jedine okamžitý prevoz do nemocnice. Po nejakej chvíli prišla aj sanitka z miestnej nemocnice aj s lekárom. Ale koho odviesť ? Ošetril som ešte jedného, mal prestrel nohy a veľké bolesti, ranu sa mi podarilo zaškrtiť a pichol som posledné morfium. Doktor so sestrou ošetrili ďalších troch, ostatné zranenia boli ľahšieho razu. Takže som obväzoval ruky, hlavy, nohy. Nakoniec sa veliteľ rozhodol naložiť zranených na naše dve nákladné autá a sanitka tiež brala dvoch ranených. Všetko bolo veľmi rýchle. Nasadol som do nákladiaka, ako aj zopár mojich kolegov a hybaj do nemocnice. A v nemocnici samé sestry a tak na prvé poschodie sa vynášali všetci zranení, nemali ani toľko nosítok, takže na striedačku. Na operačné stoly brali podľa závažností zranenia, koľkých zachránili neviem, ale toho s črevami a hrudníkom brali medzi prvými. V nemocnici sme sa umyli od krvi a hajde na diaľnicu po našich kolegov. V tej rýchlosti si človek ani neuvedomoval čo sa deje, bolo nutné čo najrýchlejšie konať, zachraňovať životy. Ešteže sme mali taký dobrý výcvik lapiduchov, veď veliteľ " levente " si nato potrpel, ako aj na všetko, neodpustil nám nič. Ale medzi spolubojovníkmi bol viditeľný rozdiel vo výcviku " levetne, " videl som to počas celého výcviku v Pfafenhoffen. Predsa nemal každý takého veliteľa pedanta, ako som mal ja, síce hulvát, no na boj vedel človeka pripraviť, vždy hovoril: " Zabi, a nedaj sa zabiť ! " a vtĺkal mi to od mojich dvanásť. Len čo sme s nákladiakmi prišli na diaľnicu objavili sa dve americké stíhačky. Vyskákali sme z aut a zaľahli. Zakrúžili ponad horiace autá, videli pohyb, nákladné autá a tak guľometmi
Výcvikom sme vraj mali dosiahnuť úroveň nemeckých Grenadier SS, ale aká to mala byť úroveň som sa nikdy nedozvedel. Áno, mali výcvik v Hitlerjugend, ale aj my sme neboli padavky, výcvik levente bol určite tak dobrý ako ich. Každý deň tvrdý a nekompromisný výcvik, stále to isté, vraj sa máme zdokonaliť, ako som už spomínal na úroveň Grenadier... pravdu povediac už to nebolo zaujímavé a každý sa tešil na sobotu, nedeľu. Nik nám nepovedal ako dlho bude tento dril trvať. Streľby sme mali iba raz a práve tie boli pre mňa zaujímavé, šetrilo sa s muníciou. Až v tábore, neviem v koľký deň výcviku sa objavil Sturmbanfuhrer SS, pre nás úplne nový neznámy človek, namiesto ľavej ruky mal protézu a výrazne kríval. Pri našom nástupe na rozkaze si nás každého premeriaval ostrým zrakom. Nepovedal zhola nič. Predpokladali sme, že tento dôstojník invalid bude asi náš nový veliteľ, to by znamenalo skorý odsun. Ale kde ? ... táto hádanka nebola zodpovedaná.
Aj tak bolo. Ranný rozkaz, odsun. Ako vždy bohaté raňajky a fasovali sa konzervy, sucháre, muníciu sme brali iba do guľometu. Boli pristavené dve nákladné autá Opel, tie s ktorými sme prišli z Drážďan. Pýtali sme sa Feldwebla, zároveň robil šoféra, kam sa vlastne pôjde, ešte nám nevedel povedať: " Nedostal som ešte rozkaz. " Takže zatiaľ veľká neznáma. Pobalil sme si vojenskú výbavu, skontrolovali zbrane a čakali na nástupišti nového veliteľa.
