... od 1947 do 1948 roku, keď pre chorobu bol poslaný do civilu a zbytok vojenskej prezenčnej služby v roku 1950 doslúžil už v Ľudovej armáde, kde pre nespoľahlivosť, slúžil v Americkej pechote bol zaradený do Pomocného technického práporu.
Náletu spojeneckých lietadiel nebol koniec kraja. Sedel som za protilietadlovom dvojkanóne a pálil, kolega nestačil podávať muníciu. Naše autá zatiaľ odolávali, no iné vzbĺkli, všade štipľavý dym, strely z guľometov rozrývali zem, konský povoz dostal plný zásah a vojak kočiš dorazil kone dvoma výstrelmi z pušky, asi dvanásťročné dievčatko neveriacky pozeralo na kýpeť pravej ruky a plakalo, vojak s taškou červeného kríža ošetroval vzlykajúceho kolegu po zásahu do brucha, všade okolo množstvo mŕtvych a zranených. Kolegovia doniesli z autá tanistre s liekmi, obväzovým materiálom a ešte počas náletu pomáhali kde sa dalo. Míňal som poslednú muníciu, ale podaril sa mi zásah, jeden z Thunderboltov začal dymiť, čomu sa radoval hlavne môj kolega pri kanóne. Napriek tomu ešte dve stíhačky stále pálili na kolónu.
S kolegami sme si podelili obväzy, gázy, škrtidlá, morfium a snažili sa pomáhať. Prískokmi k prvému zranenému: Vojak, prestrel pravej strany hrudníka, dusil sa, mal bolesti, ale bez rýchleho odborného ošetrenia nemal šancu, dal som gázu, ale morfium som šetril. Druhá v poradí bola mladá žena, prestrel ľavej nohy, zaškrtil som ranu, dal gázu a obväz. Ďalší, postarší vojak, držal si z brucha vychádzajúce vnútornosti, silno krvácal, asi mal natrhnutú brušnú tepnu, tu už nebola nádej, podal som mu morfium. Opäť strelná rana nohy, odtrhnuté skoro celé lýtko, priškrtil a zafačoval som, ďalší traja to už mali za sebou. Rukávy som mal celý čas vykasané, tak aby som si nezakrvavil uniformu, všetci naši chodili okolo zranených, utišovali ich, nemali sme zasa toľko zdravotníckeho materiálu, aby každý z nás mohol takto pomáhať. Thundrbolty minuli muníciu a odleteli.
Naša jednotka minula všetky zásoby zdravotníckeho materiálu, tí ktorí mali šťastie boli ošetrení, väčšina ale nemala. Plachty našich aut boli ako rešeto, no technicky v poriadku. Veliteľ jednotky viacerých chlapcov, ako poďakovanie pobúchal po pleci.Zablokovaná cesta horiacimi vozmi nám bránila odísť. No feldwebel bol fiškus vzal to cez polia, druhý šofér za ním, až sme sa dostali na poľnú cestu a tá obkľukou viedla na hlavnú cestu. Nebola možnosť si umyť lepkavé ruky od krvi. Už som videl aj zranených, mŕtvych ...ale toľko ? ..to nie. Tri americké Thunderbolty doslovne zlikvidovali skoro celú veľkú kolónu. Vojaci ako tak, veď bola vojna, ale civili za nič nemohli, jedine to, že v minulosti niektorí hajlovali Hitlerovi a jeho prívržencom.
