... čo sa týkalo ohľadom nás mali všetko dôsledne premyslené. Boli sme v podstate ešte deti, ale takí už u nich bojovali alebo inakšie slúžili Nemecku. Otec hovoril: Chvála Bohu, neposlali nás proti Rusom a tak sa aj odvíjala jeho budúcnosť, všetko letelo ako voda. Až zrazu Košice, desať dní cesta, v Ruskej zóne v Rakúsku ich držali týždeň, smeroval domov, americký veliteľ dal mesiac dovolenku i písal sa rok 1946, rok po vojne, tri a pol tisíc dolárov vo vrecku a on v uniforme Americkej armády sa špacíroval po peróne, čakajúc na vlakový prípoj.
Nálet spojeneckých lietadiel na kolónu sa mi navždy vryl do pamätí. Tie desiatky mŕtvych, zranených sa nedalo zabudnúť. Stále mal lepkavé ruky od krvi. Nefajčil som, ale v tom veľkom strese som od kamaráta vypýtal cigaretu. Samozrejme, nepomohlo. Všetci boli mĺkvi, nikomu sa nechcelo rozprávať, tie hrozné záležitosti museli spracovať, prežuť to a čo najskôr zabudnúť. Najhoršie na tom všetkom je skutočnosť, že medzi mŕtvymi boli aj deti. Síce neošetroval som ani jedno dieťa, ale druhovia áno a na jednom to bolo aj badať, triasli sa mu ruky, vzlykal, mal slzy v očiach. Uvedomil som si, a nie po prvýkrát, že toto je koniec fašistického Nemecka, nemal som informácie o stave na frontoch, ale aj z domova mi bolo jasné, nacisti nemajú šancu.
Spojenci postupovali od západu, mali prevahu vo vzduchu, bombardovali všetky významné ciele, čoho som bol osobným svedkom, keď sme desiati vypomáhali so spojárskou technikou v podzemnej továrni na výrobu munície, protilietadlových diel v Ingolstadte. Továreň, obrovský podzemný komplex, všetko vybudovali ruskí zajatci, ktorí tam boli od 1941 roku. Už boli zruční, ovládali jednotlivé výrobné procesy natoľko, že pre Nemcov boli nenahraditeľní, mali všetko, dobre jedlo, oblečenie, hygienu. Ako zajatí ruskí vojaci neboli podvyživení, dokonca sa aj podľa tváre pravidelne holili a strihali. Prístupovú cestu k podzemnej továrni perfektne maskovali. Z diaľky nebol ani náznak prítomnosti cesty a fabriky. A tu som zažil nálet amerických B - 24, už sme odchádzali z továrne, keď vyhlásili letecký poplach. Odstavili sme auto, vystúpili z korby a s otvorenými ústami pozerali kvôli tlakovej vlne, keby náhodou... Protilietadlové delostrelectvo spojenecké letectvo plne zamestnalo. Bomby padali ďaleko od nás, ale rachot poriadny.
Asi viac ako hodinu od náletu sa naša jednotka utáborila na veľkej farme neďaleko mestečka Kandern. Ledva sa nám podarilo odpojiť poľnú kuchyňu a začuli sme letecké motory. Dve spojenecké stíhačky útočili na naše postavenie, to sme už zalizli do maštali, ja aj s kolegom v senníku. Zatiaľ sa nám nepodarilo zamaskovať autá.
