pričom postupne slúžil v Nemeckej armáde, Americkej, Československej. V novembri 1944 bol rozkazom fašistických Šípových krížov odvedený na výkopové práce protitankových okopov pri Turni nad Bodvou. Vtedy môj otec ešte nevedel, že bude vláčený po celej Európe cez Slovensko, Poľsko, Česko, Rakúsko, Nemecko, Francúzsko a že sa so svojou rodinou uvidí až v roku 1946.
Nyilasi boli všade, dohliadali aby sa niekto neulieval a práce rýchlo postupovali. U nás mladých z levente nebol problém, väčšina prešla predvojenským výcvikom a bola vo fyzickej pohode.
Na ôsmy deň všetkých chlapcov z predvojenského výcviku " levente " nyilasi sústredili na blízkej lúke a oznámili nám: " Presunieme vás do Košíc, kde budete pomáhať Wermachtu, ako logistická podpora. Nevedel som čo to znamená, ale v Košiciach som na to prišiel. Na železničnej stanici špeciálne pre nás pristavili vlak s vagónmi pre dobytok. V tom čase som nevedel celkový počet levente, ale bolo nás niekoľko sto a museli pristaviť dva rušne, jeden by nás neutiahol.
Košice boli od novembra 1938 maďarské, je pravdou, že vtedy bola Maďarčina v meste väčšinovým jazykom, ale dalo sa tu počuť aj Slovenčinu, Nemčinu. Pôvodne chcel admirál Horthy celý Felvídek, ale Slovensko to nedovolilo. Odkiaľ to viem ? Doma bolo rádio a odtiaľ sme vedeli všetko, aj to ako postupujú spojenci na západe a že sú Rusi už v Československu a iba zopár desiatok kilometrov od Košíc. Bol som v učení na turbíne ako elektrikár a s majstrom sme vždy po správach z Londýna, Moskvy na veľkej mape sledovali postup víťazných armád. Majster hovoril : " Jožku toto je história, toto si pamätaj. Čochvíľa tu budú Rusi, nebude to síce výhra, ale zbavia nás nyilasov. " O tej výhre ako keby tušil, čo nás čaká, ale prinavrátenie späť do lona Československej republiky bolo veľkou túžbou. Horthyovske Maďarsko nám nedalo nič, skôr vzalo, mnohým kamarátom stavali hroby v Rusku na Dnepri a aj napriek postupu spojencov a Červenej armády, Maďari boli stále s fašistickým Nemeckom. Aj Slovák sa postavil so zbraňou v ruke proti hitlerovskému Nemecku a tak dal na vedomie na kieho strane stojí. I v našom kraji operovala veľká partizánska skupina, dali si názov Petofi, mnohokrát vybabrali s nyilasmi, nešetrili fašistov, báli sa ich ako čert svätenej vody.
Ubytovali nás podľa jednotiek v Štefánikových kasárňach, fasovali sme deky, ešusy, lyžice a vojenské čapice, aby vraj na nás bolo vidieť to minimum vojenské. Kasárne boli studené, nevykúrené a postele plné vší. Na konci chodby sa ubytovali nyilasi a bolo im veru veselo. Z mesta dotiahli cigánsku kapelu, popíjali, hulákali maďarské pesničky, mnohí už ožratí pod obraz boží chodili po izbách a šikanovali levente rôznymi cvikmi, buchnátovali ich, kopali, zauškovali. Citlivejšie povahy to nevydržali a rozplakali sa a to nyilasom dávalo ešte väčšiu chuť vyvŕšiť sa na chlapcoch.
