... kopec komunistov, ale on na nich nenatrafil. Slúžil vo Frenštáte prešiel výcvikom mínovanie, odmínovanie, saper. Podieľal sa na strážení ciest a železníc, to sa písal rok 1947.
Ráno ako každé iné, pumpa a studená voda, sýte raňajky, ranný rozkaz do zamestnania, kontrola zbrane a munície, nákladné auto a išlo sa robiť. Bol opäť pekný slnečný deň. Ešte počas cesty sme evidovali na oblohe prítomnosť spojeneckých stíhačiek, oni lietali stále, ale vždy ďaleko. Dnes bol deň, keď nad nami vysoko lietalo prieskumné lietadlo, tiež sme tomu nevenovali pozornosť, veď tých pár stĺpov a dvadsať chlapov sa nedalo z tej diaľky ani poriadne zistiť. To som ešte nevedel, že sa mýlim.
Stĺpy rástli, ja ako veverička som bol stále hore a na izolátory montoval kábel. Čochvíľa bol obed a my potom do tej pol štvrtej pracovali, už sme boli od frontovej línie vzdialení dobrých štyri kilometre, ale letisko bolo stále ďaleko. Týždeň ubehol ani nevieme ako. Dnes mám opäť strážnu službu od 21.00 do 24.00. Po večeri ako vždy som vytiahol modlitebnú knižku a modlil sa za celú rodinu, za rodičov, siedmych súrodencov a starú mamu, to som ale nevedel, že je už viac ako mesiac mŕtva.
Bol opäť pekný slnečný deň. Dokonca mali sme aj nečakanú návštevu v podobe nemeckého majora na koni, asi dorazil z obranných pozícii len tak si zacválať. Postál a dlho nás sledoval. Robota išla od ruky a keď sme si na začiatku stavania telefónneho spojenia mysleli, že to stihneme za nejaký ten týždeň, mali sme pravdu, ale dnešok sa nevydaril. Visel som na stĺpe a kombinačkami uťahoval drôt, keď som začul letecké motory a dve bodky približujúce sa od západu. Myslel som čo ma po nich, najskôr preletia ako vždy. No nebolo tak, dokonca aj major na koni tomu nevenoval pozornosť, ale bohužiaľ pre neho, mal.
Stíhačky sa rýchlo približovali a pikovali s typickým zvukom, keď je nálet.
