... a zaľahnúť na blízke pole. Vtedy mali aj mŕtvych, zranených, ktorých vyložili v Prešove, pričom aj samotná železničná stanica bolo odstreľovaná. Ako spomínal bolo to strašné, okolo dvetisíc mladých levente z vagónov vyskákali von a utekali čo najďalej od transportu, našťastie ruskí stíhači boli natoľko uvedomelí, videli civilistov a tak skončili nálet, ale aj napriek tomu mali levente straty, ich vagón ostal ako rešeto. Taktiež nerád spomínal na spojenecký nálet v Drážďanoch. Vtedy zo zbombardovaného kostola zachraňovali preživších s ťažkými zraneniami, ale vyťahovali aj mŕtvych včítane detí, z čoho sa ešte dlho nemohol spamätať.
A bolo tak, už ani nevyletí. Aj napriek tomu, že spojenci odleteli stále sme počuli streľbu, to vybuchovala munícia. Spojenci určite vedeli, že niekde tu je letisko, ale nemali presné súradnice, až letecký prieskum musel vysnoriť toto miesto alebo sa im dostal do rúk taký nepriateľ, ktorý im presne popísal, kde sa letisko nachádza.
Budovy na letisku, včítane hangárov, aj tie v lese boli zachvátené požiarmi, všetko dookola horelo včítane lesa. Jediná budova, hlbšie v lese zdravotnícke zariadenie nálet nepoškodil. Dookola stále vybuchovali lietadla a munícia. Nebol to pekný pohľad, hlavne na tie nehybne roztrúsené telá okolo a koľko ich bolo v horiacich budovách, nato som ani nechcel myslieť. Vedel som jedno, nemáme dostatok zdravotníckeho materiálu a o morfiu ani nehovoriac.
Na letisku som videl niekoľko živých, asi lapidusi, ktorí chodili od jedného ležiaceho k druhému, ale nikoho neošetrovali, určite boli všetci mŕtvi. Ale letisko bolo obrovské, takže sme sa každý vybrali svojim smerom a zháňali zranených. Ja som si vybral jeden z horiacich hangárov. Na zemi ležalo niekoľko vojakov letmo som zistil, že sú tu aj živí. Prvý mal odtrhnutú pravú ruku od lakťa, zvíjal sa v bolestiach, silno krvácal. Obväzom som mu zatiahol nad ranou, dal mu gázu a ofačoval. Ďalší mal prestrel hrudníka, žil a bol v bezvedomí, ale už dodýchaval, tu sa nedalo nič robiť.
