... do Československej armády do Frenštátu pod Radhoštěm, kde prešiel ženijným výcvikom, mínovanie - odmínovanie. Slúžil rok a zo zdravotných dôvodov bol poslaný do civilu, až si naň spomenul komunista a v 1950 musel opätovne narukovať, ale už do tzv. Ľudovej armády a ako nespoľahlivý do Pomocného technického práporu, služba bezo zbrane, kvôli tomu, že bojoval v Americkej armáde. Otec bol spokojný až na to ubytovanie, stravu, na Šumave stavali cesty a pretože hľadali elektrikára, počas celej služby robil vo svojom fachu a zarobil si nejaké tie korunky. Počas Maďarskej revolúcie v 1956 / mal som 2 roky / si komunista spomenul na akéhosi Vargu zo Spiša, že v 1947 vo Frenštáte absolvoval mínovanie - odmínovanie a nočnou hodinou prišli na gaziku a urgentne musel narukovať, vraj zamínovať hranicu s Maďarskom a tak dva týždne mínovali, potom jeden a pol mesiaca odmínovali.
Pri ďalšom hangári ležali štyria, zisťoval som pulz, dvaja boli mŕtvi. Jeden mal odtrhnutú celú ruku, dal som mu morfium a zafixoval rameno, ďakoval mi. Ten druhí mal škrabnutú pravú nohu a silno krvácal, dal som tlakový obväz a obviazal ranu, s morfiom som šetril. Najhoršie boli popáleniny s ktorými som sa stretol, tu sa nič nedalo robiť, jedine podať morfium. Všade boli požiare. Amíci pravdepodobne použili zápalné strelivo a aj rakety, určite útočili Thunderbolty vyzbrojené ôsmymi 12,7 mm guľometmi a raketami, preto tie výbuchy. Útok musel byť minimálne dvoma rojmi. Boli tu desiatky zranených a my levente sme pomáhali kde sa dalo. Nie všetci mali brašne so zdravotníckym vybavením, viacerí zabehli do blízkeho lazaretu a brali všetko čo sa hodilo a len čo najrýchlejšie zachraňovať zranených.
Aj som utekal do lazaretu a doplnil brašnu obväzmi, morfium sa minulo, ale ešte som niečo mal. Pohol som sa k ubikáciam, kde bolo najviac zranených, mŕtvych, tu už pracovali kamaráti.
