Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej Waffen SS Hungaria, Americkej a Československej. Od svojich dvanástich rokov prechádzal predvojenským výcvikom " levente ", tak ako všetci jeho rovesníci. Bolo to tvrdé hlavne so zameraním na fyzickú prípravu, ale patrila tu aj teória najmä o zbraniach, streľby ostrou muníciou na terč, hod cvičným granátom, budovanie okopov, sebaobrana, boj z blízka, boj z blízka v plynovej maske, poradový výcvik. Našim heslom bolo : " Zabi, a nedaj sa zabiť ! " Zabíjať nás učili nielen strelnou zbraňou, ale i nožom, bodákom, pechotnou lopatkou, holými rukami, nohami údermi, kopancami.
Budíček bol o 5.00 hodine, keď trubač zatrúbil, nástupište ožilo svetlom lámp a my v mraze podľa jednotiek čakali, čo nás dnes neminie. Pred nás sa postavil akýsi vysoký dôstojník, rečnil a že vraj nás levente sú tu dve tisícky a po odznení prísahy máme skríknuť: " Prisaháme . " A tak sa z nás stáli maďarskí kráľovskí vojaci. Každej jednotke mimo ubikácii velili nyilasi, na izbe bol jeden z nás určený veliteľ izby. Nyilasi aj napriek ich zlej povesti a pitiek, keď boli naliati od rána do večera mali svojich úradníkov a tí vedeli o všetkom a všetkých, mali presné menné zoznamy a to aj podľa jednotiek, takže ak by niekto z nás ubzikol doplatili by na to rodinný príslušníci, ale také sa nič nestalo. Náš veliteľ jednotky, aj keď bol nyilasi sa k nám správal prívetivo a o všetkom nás informoval len akosi zabudol povedať o prísahe. Lenže aj tak by nám to bolo na prd, všetko zinscenovali, pripravili a my sme boli vo vojenskej pasci, takže v prípade dezercie guľka.
Podľa veliteľa sa naša jednotka mala presúvať do areálu železničnej stanice, kde máme byť k dispozícii Wermachtu. Samozrejme, že sme nemali žiadne raňajky, akurát čo sme sa napili vody. Proviant nyilasi nechávali na Nemcov, aj tak bolo, dostali sme osladenú meltu, kusisko chleba s lekvárom. Toto bolo naše prvé jedlo od včerajšieho rána. Dnešné pracovné zaradenie: Plniť nábojky pušným prachom do húfnic. Mnohí chlapci mali iba ľahké svetre a bol už december. Nemecký poddôstojník, veľmi milý, mál nás na starosti, doniesol niekoľko vojenských kabátov. S úsmevom ich rozdával a každého potľapkal po pleci. Až po návrate domov som sa dozvedel, že sme vyzbrojovali nemeckú armádu pre boj o Dargovský priesmyk, čo bola od Košíc vzdialenosť tridsať kilometrov a vraj tam padlo viac ako štyri tisíc Rusov a asi tisíc päťsto Nemcov.
