... vo Frenšáte pd Radhoštěm, kde absolvoval výcvik mínovanie, odmínovanie a taktiež v okolí vykonávali strážnu službu ciest, tunelov a železníc. Počas mojich rozhovorov sa málokedy sťažoval na obdobie rokov 1944 - 1950, najskôr iba okrajovo na maďarských fašistov, ale tých si v Košiciach vedeli upratať. Iné životné momenty predstavovali vo výcviku levente v r. 1940 - 1944, kde veliteľ až krutým spôsobom viedol výcvik, ale to čo do života vojny potrebovali, to naučil, jeho memento bolo: " Zabi a nedaj sa zabiť. " a učil zabíjať na mnoho spôsobov, či už to bolo bajonetom, nožom, pechotnou lopatkou, rukou, nohou. Výcvik levente bol oveľa tvrdší, ako výcvik vo Waffen SS.
Veliteľ nás nechal spať skoro až do deviatej. Bol to zaslúžený oddych. V nose a ústach som mal stále pachuť spáleného mäsa. Počas rannej hygieny som si dal poriadne veľa pasty na zubnú kefku, ale nepomáhalo. Počas ranného rozkazu veliteľ poďakoval za odvedenú prácu na letisku: " Vojaci, aj keď ste ešte len chlapci zachovali ste sa ako praví chlapi. Ďakujem. " Tu už nebolo čo dodať. Fakticky sme už nemali kde ťahať telefónnu linku, vraj v priebehu niekoľkých hodín sa dozvieme, kde bude jednotka presunutá.
Od tohto momentu ostávalo, či nás zaradia do pravidelnej armády priamo na front, teda západný alebo budeme niekde operovať ako samostatný oddiel. Bojovať sa nám ani jednému nechcelo. Zomierať za cudziu ideológiu to nám nesedelo. Naraňajkovali sme sa a ponevierali po farme. Na obed poddôstojníci zvolali celú jednotku: Budeme sa presúvať smer Alpy, do okolia Lech, pobaliť, o pätnásť minút odchod. Bolo to veľmi rýchle, feldwebell hovoril, že je to viac ako tristo kilometrov, pôjdeme vraj v blízkosti hraníc so Švajčiarskom, máme sa vraj v zoskupení postaviť americkému postupu.
Nebol som veľmi nadšený, ale rozkaz bol rozkaz. Vyrazili sme, počasie bolo pekné, tentokrát som sa modlil, aby nás napadlo spojenecké letectvo, rozstrieľali autá a nám sa takto oddialil presun.
