... a od r.1947 taktiež v Československej armáde. Narukoval do Frenštátu pod Rahoštěm, kde prešiel ženijným výcvikom so zameraním na mínovanie a odmínovanie, kde odslúžil asi jeden rok a bol po ochorení poslaný do civilu. V 1950 si na otca spomenul komunista a musel doslúžiť ten jeden rok, ale už v Ľudovej armáde a ako politicky nespoľahlivý, pôsobil v armáde USA v Pomocnom technickom prápore, kde na Šumave stavali cesty. Výhoda bola tá, že si zarobil nejaké tie korunky a ako elektrikár pracoval vo svojom fachu, aj keď strava a ubytovanie boli pod psa.
Asi po päťdesiatich kilometroch sme dostihli kolónu civilistov, ktorá nás zdržiavala. Trvalo asi pol hodinu, kým sa nám podarilo dosiahnuť stred kolóny, ale medzitým začali vytrubovať autá, čo znamenalo blízkosť spojeneckých lietadiel. Všetko čo bolo v nákladiaku, zbrane, munícia, svoje veci, brašne s červeným krížom sme vzali, povyskakovali z aut a rozbehli do okolitého terénu. Ihneď nato som začul hukot leteckých motorov a videl ako dve americké stíhačky strmhlav letia na kolónu . Odpálili rakety, povozy, autá dostali zásah a vzbĺkli ako fakľa.
Ďalší nálet bol už s guľometmi. Naše autá dostali zásah a začali horieť. Takže moja úvaha o postupe bez aut sa naplnila. Strely z guľometov trhali zem, z konských povozov lietali triesky, kone sa váľali v krvi a bolestivo erdžali. Pri druhom kole náletu bolo snahou letcov zasiahnuť čo najviac živú silu, páli po okolí a mali úspech. Aj napriek hukotu motorov bolo počuť bolestivý krik ľudí. Bolo mnoho zranených aj mŕtvych. Stíhačky odleteli a ja som utekal pomáhať zraneným. Najhorší bol pohľad na mŕtve a zranené deti. Plač a vzlykanie matiek má sprevádzal dlhú dobu. Toto bola vysoká daň za rozpútanie druhej svetovej vojny. Ošetril som, ani neviem koľko ľudí, všetko strelné poranenia, mnohí nemali nádej bez okamžitej lekárskej pomoci prežiť, medzi nimi boli aj dve malé deťúrence, plakali, stonali, ale boli to iba povrchové zranenia.
