.. materiálnu pomoc v Nemecku, Francúzsku UNRRA / United Nations Relief and Rehabilitation Administartion /. Počas 2.sv.vojny slúžil v Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej, Americkej a v 1947 v Československej ako dvojročná prezenčná služba vo Frenštáte pod Radhoštém, kde prešiel ženijným výcvikom mínovanie, odmínovanie, taktiež strážili železnice a hlavné cesty.
Nákladiaky zhoreli do tla. Naša ďalšia cesta do Álp bola jedine po vlastných a do Feldkirch bolo ešte viac ako dvesto kilometrov, tam sme sa mali hlásiť, to znamená týždeň chôdze. Na takú dobu sme nemali ani stravu, ale z toho neboli z mojej strany obavy, veliteľ sa vedel oháňať, určite potravu zoženie. Feldwebel nám ukazoval na mape kam vlastne pôjdeme.
Počasie nám prialo, nepršalo, nesnežilo, išlo sa dobre, žiaden zrýchlený presun, normálna chôdza. Prvú noc sme prečkali v jednej väčšej dedine v škole, veliteľ zabezpečil konzervy a dokonca aj chlieb, takže každý sa najedol a do torby si schoval kus chleba. Druhý deň sme odšľapali asi štyridsať kilometrov a opäť prespali v škole. A takto sa pokračovalo až do do večerných hodín do Altach, kde veliteľ, poddôstojníci sa ubytovali v penzióne a my opäť v škole.
Ráno sme vždy išli hore okolo pol ôsmej, najedli sa a čakali na veliteľa. No ani po hodine sa náš dôstojník neukázal, čakali sme ešte ďalšie dve hodiny a potom som ja aj s priateľom, čo najlepšie ovládame jazyk, išli zistiť do penziónu, čo sa vlastne deje. Majiteľ nám povedal, že ešte vo večerných hodinách dôstojník a poddôstojníci vybrali von: " Myslel som, že sa idú poprechádzať, ostatné veci nechali na izbách a už sa nevrátili, aj som nechal otvorený hlavný vchod, ale už viac neprišli. "
Po ceste sme sa rozprávali... čo keď ubzikli do Švajčiarska ? Ale ako sa dostali cez rieku ? Otázok bolo veľa, ale fakt bol jediný: " Ostali sme bez velenia. " " Ak sa nás nikto neujme, iná jednotka z Waffen SS, pôjdeme domov na Slovensko ... " hovorím kolegovi... " Síce bez mapy neviem, neviem "... kamarát sa na mňa obrátil: " pozri Jozef nejako bolo nejako bude, pôjdeme teda domov. "
Kamaráti z jednotky netrpezlivo čakali. Keď sme im oznámili: " Sme bez veliteľa a velenia, navrhujeme ísť domov. " Kamaráti sa na seba pozreli a mnohí vykríkli: " Už bolo dosť Nemecka, ide sa domov. " A tak v plnej zbrani s nejakou tou stravou, ako naivní sme pokračovali, išli sem podľa slnka. Dostali sme sa do Álp a bez mapy samozrejme blúdili. Držali sme sa ciest, ktoré boli ako tak vybudované.
