... bol vyznamenaný železným krížom, ale jasne videl, toto už nemá cenu, Hitler a jeho tisícročná ríša je kaput. " A tak levente blúdiac po Alpách, hľadajúc cestu na Slovensko sa nevediac približovali na miesta, kde sa bojovalo.
Prvú noc po strate veliteľa sme prespali v horách, Alpy boli vtedy ešte mrazivé, v snehu si urobili akési iglo a v podstate skoro v prijateľnom teple prečkali prvú noc. Ráno mohlo byť aj mínus pätnásť stupňov, ale nefúkalo a bolo slnečno. Niečo sme pojedli a pohli sa. Stále sme mali snahu držať sa ciest, neviem ani po akej dobe sa naša jednotka dostala na opustenú horskú chatu, ležala v takej zabudnutej doline, cesta sa kľukatila hore, ale my sme sa chceli normálne vyspať a toto obydlie ukazovalo, že to tak bude.
Z večeriavalo sa, keď sme počuli zvuk motorov, nevedelo sa čo to je, ale boli to nákladné autá. Prekvapilo nás, veď cesta bola málo zjazdná, asi mali reťaze. Po hodine sa nám podarilo v krbe zakúriť, dreva bolo v chate dosť. A tak sme sa vyspali do ružova, oveľa lepšie ako v iglo. Ráno ďalší pochod, mali sme snahu urobiť denne štyridsať kilometrov, či sa nám toto darilo neviem, ale určite to bol zrýchlený presun a to za hlavným účelom: " Čo najskôr sa dostať na Slovensko " vedel som, že bez mapy sa môžeme dostať hocikde, ale tlela vo mne malá dušička, možnože ideme dobre.
Takto sme blúdili po Alpách niekoľko dní. Na ceste sa nám podarilo vidieť asi kilometer nemecké pušky, samopale popichané v snehu, pohodené sumky s nábojmi, ďalekohľady no všetko čo mal nemecký vojak ako výzbroj, výstroj. Podľa toho sme usúdili, že vojaci sa buď vzdali spojeneckým vojakom alebo mali namierené do Švajčiarska. V tom množstve zbraní som natrafil na pušku pre snajperov, vytiahol ju, vzal taktiež sumku s nábojmi, síce teraz o niekoľko kilogramov ťažší náklad, stále sme boli v plnej zbroji, čo keby náhodou sa nám pritrafil nejaký nový dôstojník, aby nás neobvinili, že sme zbehovia, ale zároveň pre možnosť vlastnej ochrany. Predsa len na jednotku o tridsiatich dobre vyzbrojených " mužov " si málokto dovolí.
Prechádzali sme malým mestečkom, čudné bolo to, neviali tu žiadne vlajky, ako bolo zvykom, keď v každom okne boli vlajočky so svastikou a na radnici veľké zástavy. Z domov povychádzali ľudia a pozerali na nás. Predsa len boli sme jednotka Waffen SS a v tomto mestečku ani nohy po nemeckých vojakoch. Zastavil ma jeden civil, či mu vraj nepredám snajperku, hovorím áno. ale za jedlo. Musel to byť poľovník . Doniesol kusisko slaniny, dva kusy štangle salámy a dva veľký pecne chleba. Dohodli sme sa. Bol som ľahší a pre kamarátov som získal jedlo.
