... slúžil v Maďarskej armáde, Nemeckej Waffen SS, Americkej v Americkej pechote. V 1947 narukoval do Československej armády Frenštát pod Radhoštěm do ženijného výcviku so zameraním mínovanie - odmínovanie, zároveň strážili cesty, tunely a železničné trate a po jednom roku v službe bol z dôvodu choroby prepustený do civilu. V 1950 narukoval znova, ale už do Ľudovej armády a ako politicky nespoľahlivý, bojoval v Americkej armáde bol zaradený do Pomocného technického práporu, kde budovali cesty na Šumave.
A Amíci bolo poriadne prekvapení, niečo sa navzájom bavili a dosť dlho. My sme boli stále v rovnakej polohe s rukami nad hlavou. Keď sme siahli po poľnej fľaške s vodou, zdúpneli a puškou dávali najavo mať ruky hore, my sme ukázali fľašu a napili sa. Potom medzi nás vstúpil vojak s puškou na pleci a každému zhodil na zem ruksak, prilbu, tašky s nábojmi a prehmatal nás, prišiel som o jedlo, o môj veľký vreckový nôž darovaný otcom a každý aj o dýku, ktorú sme mali v základnej výbave vojaka SS. Vojak každý ruksak vysypal a radoval sa ukazujúc spolubojovníkom čo našiel: Šunku, klobásky, slaninu, cigarety, mydlo, to čo sa im hodilo vzali do prázdnych ruksakov a dali do auta.
Vtedy som ešte netušil, že moje nadlho posledné jedlo boli zemiaky s oškvarkami a budem mať aj núdzu o vodu. Američania nám ukázali ako si máme dať ruky za hlavu, jeden išiel peši vpredu a druhý vzadu stál v džípe za guľometom. Asi po desiatich minútach na rozšírenej strane cesty stál rýchlopalný kanón a strieľali na cestu oproti, my sme tam nič nevideli, asi sa zabávali. Cesta bola plná prázdnych nábojníc. Američania nám dali najavo, že sme nepriateľskí vojaci a hlavne keď videli, že sme jednotkou Waffen SS, pľuli na nás, kopali a vykrikovali: " Hitler kaput... ."
Boli sme radi, že tam nebolo viac Američanov, možnože niekomu by aj napadlo nás niekoľko zastreliť. Nebolo my jedno, aj ja som utŕžil kopanec do nohy, tie blesky sme si predsa mali dať dole, ale kto vedel. Toto bol koniec našej naivity.
