žartovali s nimi, v podstate sa tešili, že sa po rannom rozkaze opäť stretnú so známymi tvárami. Otec počas 2.sv.vojny slúžil v armádach troch štátov: Iba krátko v Maďarskej kráľovskej armáde, Nemeckej vo Waffen SS technická jednotka, Americkej armáde v pechote, kde pôsobil do roku 1946. Po skončení vojny v 1947 narukoval do Československej armády, kde prešiel ženijným výcvikom mínovanie - odmínovanie, strážili cesty a železnice a po jednom roku z dôvodu choroby bol poslaný do civilu. V 1950 si na otca spomenul komunista a musel doslúžiť ten rok, ale už v Ľudovej armáde a ako politicky nespoľahlivý, slúžil v Americkej pechote do Pomocného technického práporu, na Šumave stavali cesty.
K trom americkým vojakom, ktorí nás sprevádzali pribudli ešte traja, predsa len bolo nás tridsať. Už nás bolel ruky, museli byť zložené za hlavou, kto si dal čo i len ruku dolu a poškrabať sa dostal úder pažbou. Jednoducho boli sme vojnoví zajatci, ale ešte sme nemali vyhraté. Naše označenie Waffen SS, ako nemecká elitná bojová jednotka, nikde nebolo určené, že sme technická jednotka a nikde nebolo dané, že si niektorí Amík spomenie na svojho padlého kamaráta v boji práve s SS a nevystrieľa do nás celý zásobník. Predsa bola stále vojna a my sme sa nachádzali vo vojnovej zóne.
Počas presunu sme stále stretávali Američanov, ktorí vidiac, toto sú zajatí SS príslušníci, kopali do nás, bili pažbami, skoro každý bol opľuty. Bolo to z našej strany veľmi nepríjemné, dokonca sa pred nás postavil nejaký poddôstojník so samopalom, odistil a namieril na nás. Už som si myslel toto je náš koniec. Našťastie zakročil dôstojník a my sme pokračovali. Kým sme prišli na miesto sústredenia zajatých nemeckých vojakov, mnohí naši krvácali, krívali, samozrejme, že takto podobne vyzerali aj iní zajatci ku ktorým nás priradili. Taktiež má udreli pažbou do tváre, kvapkou vody som si zmyl krv, napil sa. Zajatých Nemcov bolo asi tristo, väčšinou to boli vojaci Wehrmachtu a my ako jediní z Waffen SS.
Nikto na nás nehľadel, že sme v podstate ešte chlapci, takých ako sme boli my boli tisícky a fanaticky bojovali za svoju ríšu a Hitlera. Nikoho nezaujímalo ako sa Maďari rsp. Slováci dostali k SS a že všetko bolo nanútené a že nás násilne odsunuli do Nemecka. Tu sme boli jednoducho zajatí vojaci a dokonca z vojska Waffen SS. Sústredili nás v nejakej doline bez slnka, kde boli kaluže a topiaci sa sneh. Na každých päťdesiat - sto metrov stál jeden Amík s puškou. Utiecť sa nedalo. Sadnúť alebo ľahnúť sa taktiež nedalo, tak všetci zajatci stáli. Ešte počas dňa sa ako tak dalo, ale v noci to bolo horšie. Počas prvej noci sa často ozývala streľba, bola síce tma ako v rohu, to boli určite prchajúci zajatci. Ráno zopár zajatcov vyčlenili a tí priniesli mŕtvych utečencov, boli piati a kúsok od nás im vykopali plytké hroby a hodili tam ako zdochnutých psov.
Toto malo byť pre nás upozornenie, ak niekto sa pokúsi o útek takto dopadne. Ale toto určite na zajatcoch nenechalo stopy a ďalšiu celú noc bolo počať streľbu a ráno bolo desať mŕtvych. Po dvoch prebdených nociach som bol unavený a hladný ako vlk. Minul som aj vodu a to bol problém, síce asi päťdesiat metrov od nás zurčal horský potok, no my sme k nemu nemali prístup a Amíkov nezaujímali naše problémy. Smäd ako aj hlad bol ukrutný, nabral som si vodu z kaluže.
