Heilbronn. Cesta domov bola strastiplná. Vlaky ako tak jazdili, no problém sa objavil v Ruskej zóne, kde bolševík si dával načas a nechcel vypraviť vlak ďalej, až po zákroku nejakého amerického generála po týždni nás pustili. Dostal som sa až do Komaroma, odtiaľ peši do Komárna a potom do Bratislavy a Košíc. Skoro všetci vojaci má zdravili a vo vlaku má prísediaci dedko kŕmil klobásou, slaninou, dobrým bielym chlebíkom a zapíjal som sladkým ríbezľovým vínom.
Otec počas 2.sv. vojny slúžil v troch armádach: Maďarskej, Nemeckej, Americkej a v 1947 narukoval do Československej armády ženijná jednotka so špecializáciou mínovanie - odmínovanie, kde odslúžil jeden rok a z titulu choroby sa dostal do civilu. V 1950 si na otca spomenul komunista a musel odslúžiť zbytok vojenskej služby, ale už v Ľudovej armáde a z dôvodu politicky nespoľahlivý, slúžil v US Army, narukoval do Pomocného technického práporu. V 1956 počas Maďarskej revolúcie si na otca v armáde spomenuli, nejaký ten Varga v 1947 dostal výcvik mínovanie a tak nočnou hodinou musel narukovať do Michaloviec a zamínovali Československo - Maďarskú hranicu.
Toto je už štvrtý deň, čo nás a asi už zo päťsto Nemcov Amík drží v jednej z dolín. Zajatci pribúdajú každý deň, ale pribúdajú aj hroby utečencov. Som bez vody a bez jedla, pijem vodu z kaluží a jem špinavý sneh, mám žalúdočné kŕče , potrebu robím bokom, tak ako ostatní. Amík nemal zľutovanie a už vôbec nie voči nám z Waffen SS. Na siedmy deň prišlo zo dvadsať nákladných aut, všetko nemecká technika aj s nemeckými šoférmi, ktorí museli ostať za volantom, nedovolili im styk so zajatcami. Do každého auta nastúpili dvaja Amíci so samopalmi. Strašne som zapáchal, ale to všetci. Ešte pred nástupom do auta ma nútilo urobiť veľkú potrebu, špliechalo zo mňa, to tá voda z kaluže, trocha sa mi uľavilo, ale pociťoval som slabosť a išlo mi roztrhať hlavu.
Neviem kam nás vlastne vezú, ale určite do nejakého zajateckého tábora. Pevne verím, že tam bude aj nejaká voda a možno i jedlo. Optimizmus má neopúšťal ani v takom stave, ako som sa nachádzal. Asi po troch hodinách auta postáli, my všetci von a zoradiť sa. Pred nami sa nachádzal obrovský tábor s niekoľkými tisíckami zajatcov, už stačili vybudovať oplotenie s ostnatým drôtom, taktiež na každých dvesto metroch drevená vež. Odpochodovali sme do tábora, zavreli za nami bránu a hotovo. Tí zajatci, čo tu postávali, pozerali po nás boli ešte v úbohejšom stave ako my a dokonca od nás vypytovali vodu a jedlo, takže žiadna voda, žiadne jedlo. Pri ostnatých drôtoch postávali civilisti, ktorým zajatci dávali poľné fľaše na vodu, kto mal šťastie a neokradli ho, mal vodu a aj nejaké jedlo, ale toho bolo tak málo... Ja som také šťastie nemal.
Našiel som si nezmútenú kaluž a nabral trocha vody. Nevadilo, že nechutila, ale smäd zahasila. Povedľa plota na suchom mieste som si vybral pelech na spanie, na potrebu všetci v okolí chodia na jedno miesto. Dobre vedieť. Nespal som celú noc a drvila má zimnica. Slabosť, hlad, smäd, bolesť brucha, zimnica a asi aj vysoká teplota. Na ďalší deň má slabosť tak opantala, že mi bolo už zaťažko vstať a ísť na potrebu, po chvíli sa mi to podarilo. Všetko okolo mňa bolo ako jeden nepríjemný sen.
