... na vojenskú disciplínu, kto toto nepochopil dostal od veliteľa, bývalý poddôstojník v Uhorsku, bitku palicou, ani nie palicou ale bakuľou a to bolelo. Mnohí z nás mali na chrbte modriny a aj rozbité hlavy. Tí ktorí viditeľne zaostávali vo výcviku boli z neho vyradení, ale dovtedy dostali kopec bitky, kopancov. U nás to boli väčšinou Cigáni, ktorí trpeli podvýživou a nemali šancu absolvovať fyzickú prípravu.
Seržant americkej pechoty bol obrovský chlapisko, ja som mu bol iba po plecia. Pozrel sa na mňa tam dole, vyceril zuby, podal mi ruku a naznačil aby som za nim kráčal. Bol apríl, sychravé počasie a ja nemocnične oblečený, striasalo ma. Podišli sme k jeepu, kde čakal kapitán, veliteľ práporu. Seržant cez mňa prehodil v aute pohodenú bundu.
Bolo ešte ráno, cesta ubehla rýchlo, možnože sme prešli asi päťdesiat, šesťdesiat kilometrov. Prekvapilo má, mosty cez jarky, malé rieky boli nepohnuté, Nemci nemali čas na ich zničenie určite kvôli rýchlemu postupu spojencov. Nevedel som presne v ktorej časti Nemecka sa nachádzam, ale podľa toho kde bol zajatecký tábor mohla to byť centrálna časť.
Americký prápor bol sústredený v malom mestečku, evidentne ho obsadili bez boja. Vo všetkých oknách viseli biele vlajky. Kapitána sme vysadili na veliteľstve práporu, seržant bol vyzbrojený samopalom Thompson, pištoľou, granátmi, zo stanovišťa veliteľstva vzal so sebou aj karabínu M1, ktorú mi podal do ruky. Bola to slávna puška, samonabíjacia a veľmi presná, vedel som to z reči nemeckých vojakov na farme. Presne som vedel, čo teraz bude nasledovať: Seržant má odvezie kúsok za mesto a bude ma školiť v streľbe a zborke - rozborke pušky, samopalu, pištole.
Aj tak bolo. Seržant mi najprv ukázal rozbor karabíny, potom samopalu a pištole, mal so sebou prázdnu trojdecovú fľašu od whiskey, odrátal tridsať krokov a postavil fľašu na medzu, nabil som karabínu, zacielil a sklo sa rozprsklo okolo, na blízke krovisko zavesil kus papiera a podal mi samopal. Bolo to ľahké, dávkou som cieľ rozmetal. Seržant ma pobúchal po pleci: Good Boy.
