... spojencov na veľkej mape a hovorili si, že by im radi pomohli napredovať vo vojne sa stalo z jeho strany skutočnosťou. Nemal strach, chcel si v boji dokázať: " Som hodný bojovať proti tým, ktorí okupovali jeho rodný kraj. " To ešte nemal ani potuchu aké tvrdé boje sa v januári 1945 odohrávali v okolí jeho dediny.
Výstrojný poddôstojník ma obliekol, obul, dal konzervy, sucháre, cigarety, zapaľovač Zippo, pušku, nôž, bajonet, poloautomatickú pušku, muníciu, granáty a ruksák. Stále niečo hovoril, ale ja som mu nerozumel ani prd. Nastúpil som do druhej roty, druhej čaty a bol to aj druhý prápor. Seržant ma predstavil čate, podávali sme si ruky a jedno meno mi utkvelo v pamäti, že vraj Ištván.
Po oboznámení sa so spolubojovníkmi som hľadal Ištvána, prihovoril som sa Maďarsky. Momentálne zareagoval mojim jazykom: " Ty si z Maďarska ? " - Nie, z Československa, ale žije tam veľa Maďarov. Potom sme v Maďarčine diskutovali dobré tri hodiny, a tak som sa dozvedel všetko o poddôstojníkoch, dôstojníkoch, o bojových akciách, mŕtvych, zranených a všetko od vylodenia po súčasnosť. Ištván mi dal prezývku Ear- ucho, pretože som bol v jednotke najmladší a takto má postupne volali všetci v našej čate i rote. Ištván mal dvadsaťjeden rokov, pochádzal z Floridy a obchodníckej rodiny. Mali veľký supermarket so zmiešaným tovarom, mal dvoch mladších bratov, jeden z nich bojoval proti Japoncom a najmladšia bola sestra, všetci sa venovali rodinnej firme.
Teplá večera, kopec hovädzieho duseného mäsa, chlieb koľko som len chcel. Jedli sme spolu s Ištvánom.
