... zachraňovali po bombardovaní z ruín kostola zavalených ľudí, kde bolo aj mnoho detí. To druhé, keď sa nachádzali v kolóne aj s civilistami, ktorú odstreľovali dva americké Thunderbolty, aj tu umierali deti. Mali snahu pomôcť, ale mnoho detí zomrelo a bolo ťažko zranených. Keď otec toto rozprával i po mnohých rokoch mal slzy v očiach.
Na blízkom kopci museli mať Nemci pozorovateľňu. Granáty nám ničili techniku, horeli dve autá a viacerých spolubojovníkoch to roztrhalo. Zdravotníci behali hore dole, ošetrovali zranených. Toto bombardovanie trvalo asi hodinu, pričom my sme boli nútení zakopať sa a čakali na možný protiútok, čo sa aj udialo. Na obzore sa objavilo niekoľko tankov a obrnených vozidiel. My o sile jedného práporu s troma tankmi, tri protitankové delá očakávala sa podpora zo vzduchu.
Amíci čakali do posledku na letectvo, čo sa aj stalo. Štyri Thunderbolty odpálili rakety a zapálili dva tanky, tri vozidlá a guľometmi rafali po pechote. Naše delá mali v dosahu nemeckú techniku a pálili protipancierovými a ničili ju, vtedy sa pohli naše tanky, povyliezali sme z dier a útočili. Nemci zaľahli, kryli sa za tankmi a obrnencami, naše lietadlá narobili nepriateľovi poriadnu paseku. Nemci sa dali na ústup aj napriek tomu, že mali prevahu. Dorazili sme k prvým horiacim tankom, obrneným vozidlám, padlým a zraneným Nemcom, ktorým sa odobrali zbrane, nik z nás nechcel guľku do chrbta. Ani som si nevystrelil. Mal som šťastie, mŕtvy feldewebel, ktorého som obchádzal mal na opasku pištoľ parabelum aj so zásobníkmi. Bola to perfektná korisť.
Nemci stále ustupovali. Podpora delostrelectva ustála. Naše letectvo pracovalo perfektne. Nepriateľ sa zakopával na blízkom kopci v blízkosti lesa, bol o sile brigády a stále mali nad nami prevahu. Thunderbolty sa vracali na letisko nabiť zbrane. Ich tanky neprestajne pálil na naše pozície a naše iba z ďaleka sledovali odstreľovanie nášho postavenia, opätovali streľbu, nemali tu palebnú silu ako nepriateľ.
