... princípy výcviku v levente. Otec my vždy zdôrazňoval: " Bol som vycvičený zabíjať iba nepriateľa. Ale kto bol môj nepriateľ ? Rus ? Američan ? Angličan ? ... nevedel by som zabiť ani jedného. A prečo ? Nuž pretože zabíjanie tých, ktorí nás chceli zbaviť aj pliagy maďarských fašistov mi nijako nesedelo. Keď som robil v elektrárni s majstrom sme každý deň počúvali rádio Londýn a sledovali na mape ako sa hýbe, či východný, západný front a vo výcviku levente, Waffen SS odo mňa chceli aby som strieľal do tých, ktorým som fandil. To nijako nešlo. " Otec mi hovoril zo srdca, síce nakoniec v US armáde sa musel držať hesla levente: " Zabi, nedaj sa zabiť ! "
Náš postup sa zastavil. Ležal som na mokrej tráve a modlil sa aby ma neroztrhal mínometný granát. Priľahol si ku mne udychčaný Ištván. Veliteľ požiadal naše delostrelectvo, dodal nepriateľské koordináty a vraj sa čoskoro posunieme dopredu. My sme trpezlivo čakali, iba naše mínomety chrlili strelu za strelou na nemecké postavenie. Protitankové delá nám Nemci zničili a naše tanky voči Tigrom nemali šancu.
Ištván ako silný fajčiar si zapálil a ležiačky bafkal: " Jozef naše delostrelectvo a letectvo ich dá do poriadku, je nás síce menej, ale my máme naviac. Nikomu z nás sa už nechce hrnúť dopredu ako po vylodení, aj dôstojníci sú v pohode, čakajú na palebnú podporu, čochvíľa bude koniec a pôjdeme domov. " Ani nie po pol hodine začali naše húfnice svoju prácu. Nepriateľská mínometná paľba ustála, granáty mierili presne a zapálili niekoľko nemeckých obrnených transportérov. Zakopaný nepriateľ, ktorý pravdepodobne bránil blízku dôležitú cestnú spojnicu dostali od našich delostrelcov poriadne zabrať. My sme sa zdvihli a začali útočiť, ale asi po dvesto metroch nás nemecké guľomety prinútili opäť zaľahnúť.
Naše postavenie v doline bolo nevýhodné, nebol to bohvie aký kopec, ale predsa len táto vyvýšenina dávala nepriateľovi výhodu, čo aj samozrejme patrične využíval. Nemecké tanky Tiger asi už nemali trieštivotrhavé granáty, ale pálili z guľometov. Moje brucho, nohy a lakte boli mokré, keď som sa po silnej nepriateľskej paľbe vrhol do kaluže. V mieridle mojej pušky som mal nemecký guľomet, od Ištvána ma zaujala informácia, že účinný dostrel M1 je vraj štyristo metrov a my sme boli momentálne vzdialení od nepriateľskej línii približne dvesto metrov, páli som na cieľ osemkrát za sebou, znova nabil a opäť na to isté miesto jednotlivo pálil. Guľomet sa odmlčal. Toto bol asi prvý nepriateľ ktorého som v tejto vojne zasiahol, najskôr bol mŕtvy. Aký to bol pocit ? Necítil som nič: " Zabi, a nedaj sa zabiť. "
