... do Drážďan a o pár dní neďaleko Mníchova, kde absolvoval výcvik technická jednotka Waffen SS. Patril medzi vojenskú nemeckú elitu, čo si vtedy ani neuvedomoval. No keď padol do zajatia vedel koľko bije. Zo strany amíkov bitý, kopance, opľutý a nebyť jedného amerického dôstojníka bol by už hore bradou. A zajatecký tábor ani nehovoriac, ale zasa bola šťastena na otcovej strane, až nakoniec skončil u Americkej pechoty ako žoldnier aj s patričným platom v dolároch, ale bojovať nešiel kvôli peniazom. Vždy mal pred očami mladého Maďara, ktorého maďarskí fašisti donútili vykopať si vlastný hrob pričom ho bili pažbami, krvácal a plakal... a proti takým chcel bojovať a bolo jedno, či v Československu, Maďarsku alebo v Nemecku.
Zaľahnutý som sledoval pohyb Nemcov sem, tam, nedalo sa na nich strieľať. Zakopali sa a opäť iba čakali, pravdepodobne chceli bojovať do posledného muža. Aj naše tanky iba z diaľky sledovali situáciu. Nemci vyzbrojení panzerfaustami by z nich narobili obrovské horiace sviece. Priplazil som sa k Ištvánovi: " Čo bude ďalej ? " - Nič nového na svete, pechota je od toho aby sme ich rozprášili. Dôstojníci vydajú rozkaz na útok a my budeme útočiť. To je všetko. " Takže masaker. " - Asi tak. Nasadíme si bajonety a pobežíme.
Neviem ako dlho sa čakalo, sem tam výstrel, ale v podstate ticho. Nakoniec sa rozhýbali naše tanky a my prikrčení za nimi postupovali vpred. Shermany pálil trieštivotrhavými granátmi a guľometmi. Z našej strany to bolo veľmi rýchle až tak, že sa postupne začali Nemci vzdávať. Páli sme im do chrbtov, tí čo nestačili prebiť dostali sa pod naše bajonety. Našťastie som nikoho nemusel vykuchať, ale prebíjal som už štvrtý zásobník, to je tridsaťdva nábojov a skoro čo rana to zásah a nakoniec som predsa musel použiť bajonet voči zranenému, ktorý po nabití samopalu chcel strieľať na mojich spolubojovníkov. Zasiahol som ho do krku.Bolo to také, ako keď pri zabíjačke pichnete do prasaťa.
Celú brigádu Nemcov sme poslali do čerta. Koľkým sa podarilo ujsť, skryť to nikoho nezaujímalo, ale vzdalo sa ich okolo tisíc. Z našej jednotky nikto nepadol a ani nebol ťažšie zranený. Nemcov s rukami nad hlavou sme postupne prehliadali a opäť šťastena, tentokrát na krásny veľký zatvárací nôž, rúčka z rohoviny a na čepeli vyrytý jeleň dvanástorák. Tak teda parádny úlovok, ale to nebolo všetko ani za desať minút pri prehliadke dôstojníka som zhabal ozdobenú striebornú tabatierku plnú cigariet, ale nie nemeckých, ale amerických. Opýtal som sa: " Odkiaľ máte americké cigarety ? " ... že vraj ich dostal od nejakého poddôstojníka. Postupne som si privlastnil hodinky značky Zeppelin, dôstojnícku dýku, pozlátený zapaľovač a zlatú retiazku s Bohorodičkou.
Nebol to jednoduchý deň. Kopec nových informácii ...a čo sa týkalo boja ? Asi taká bola moja predstava, aj keď v samom počiatku boja som veľmi neveril v úspech, predsa len prevaha nepriateľa bola obrovská. Na vlastné oči vidieť čo dokáže letectvo, delostrelectvo ma presvedčilo, že s touto armádou budeme iba víťaziť.
