... odnášaní ťažko zranených a mŕtvych Nemcov. Väčšinou to boli mladí vojaci, ale našli sa aj starí fotrovia. Neznášal, keď bol vyslaný na Dargov. Modlil sa aby ich kolónu s muníciou nenašlo ruské letectvo, to by bol koniec. Pod paľbou Červenej armády nosili priamo na frontovú líniu muníciu, mínometné granáty, ale aj konzervy, zdravotný materiál. Iné to bolo s delostrelectvom, tí boli od frontu vzdialení niekoľko kilometrov a hlavne zamaskovaní. Bedne s granátmi si poodnášali samí delostrelci, ale aj tu sme vždy hľadeli na oblohu, či nelieta ruský prieskum, to by o niekoľko minút prileteli bojové stíhačky.
Najhoršie bolo keď z Dargova odnášali zranených, mnohokrát bolo obväzište pod paľbou a oni kľučkovali medzi dopadajúcimi granátmi. Chvála Bohu šťastie vždy stálo na tej správnej strane. Mnohokrát sa dal so zranenými do reči. Otcova nemčina nebola najlepšia, ale dohovoriť to v celku išlo. Najdlhší rozhovor mal s asi dvadsaťročným slobodníkom z Viedne. Keď mu povedal, že je z Československa a Slovák... on nato, podľa tej uniformy, myslel tým kabát od Wehrmachtu a čapicu maďarských vojakov: " Myslel som, že si maďarský zdravotník... a bol si niekedy v Pressburg ? To je vaše najväčšie slovenské mesto a ja pochádzam z Viedne, čo je kúsok do Pressburg. " Otec sedel na korbe nákladného auta ktorým odvážali zranených do Košíc a celu cestu sa rozprávali s Helmutom. Vraj prebrali všetko včítane vojny, kde si názorovo sedeli: " Vojna je sviňstvo. "
Keď Ištván videl čo chcem urobiť priskočil ku mne a prehováral ma: " Pozri Jozef o pár dní bude koniec vojny si ešte mladík určite ani dievča nemáš... a chceš zomrieť ? " - Už som sa rozhodol, niekto musí takto konať, tí na poschodí zabíjajú našich, to musí skončiť. Ak chceš poď so mnou. " Ja nechcem byť po smrti hrdinom. " ... vzdialil sa. Ostatní má sledovali a mali pripravené zbrane. Ešte raz som vyskúšal zbrane, odistil Thompsona, odistil pištoľ, skontroloval granáty a dýku na opasku, nôž vo vrecku, dotiahol prilbu, vysúkal rukávy. Toto bude veľmi perné, ale spoliehal som sa na rýchlosť, prískoky a moment prekvapenia
Rozbehol sa a na treťom schode som začal páliť, traja Nemci spadli na zem, zo zábradlia lietali triesky, z muriva omietka. Preniesol som paľbu na druhé poschodie a kryl sa, zomreli ďalší dvaja nepriatelia, no túto chvíľu už boli pri mne spolubojovníci a pálil všade dookola, na prvom poschodí do miestnosti nahádzali granáty a postupovali ďalej. Nabil som Thompsona novým zásobníkom a pokračoval v boji. Budova bola naša a mali sme iba troch ľahko zranených. Všetko sa odohralo tak ako som predpokladal. Nemci boli prekvapení a zapožičaný Thompson urobil z nich rešeto.
Vošiel som do miestnosti na prvom poschodí, skoro všetci boli na poschodí druhom. Neboli všetci mŕtvi, jeden sa chabral za samopalom a nebyť mojej duchaprítomnosti ... dostal z mojej pištole guľku do hlavy. Ďalší sa zvíjal v bolestiach, krvácal z nohy, určite črepina granáta, keď ma zbadal zdvihol ruky nad hlavu. Ukázal som mu nech dá ruky dolu, prešacoval ho, zahodil granát a bajonet za opaskom. Opaskom som stiahol nohu nad ranou a dal tlakový obväz. Toto bol jediný Nemec čo na tomto poschodí prežil. Aj ostatné miestnosti boli plné tiel nepriateľských vojakov, naši ich bez milosti rozstrieľali na cucky.
Pokračoval som na druhé poschodie, tu mali aj zajatcov jediných dvoch, čo bez ujmi prežili v tejto časti domu. Tuto mali nemeckí vojaci poživeň, pivo a tvrdý alkohol, boli toho plné bedne. Vzal som si pivo, tvrdé nie, nechutilo mi. Chlapci vo vytržení si navzájom štrngali, ako keby bol koniec vojny, ale o mesto sa naďalej bojovalo. Pluk mal stále plne ruky roboty. Niektoré stavania vyvesili biele vlajky, ale jednalo sa väčšinou o civilov. Veliteľ zavelil a my sme vedeli, ide sa ďalej bojovať.
