... z rádia ako urputne bojujú s fašistami. Našťastie sa to nesplnilo a jeho modlitby boli vyslyšané. Ako technická jednotka Waffen SS plnili úlohy spojárskej čaty a aj keď boli blízo rieky Rýn skoro na úrovni západnej frontovej línie do žiadnych bojov, potýčiek so spojencami neprišli. Jedine raz použil zbraň voči amíkom, keď Thunderbolty zaútočili proti kolóne, kde väčšinou boli civilisti.
Hneď po raňajkách sme sa pohli v pred proti nepriateľovi. Teraz keď som bol sýty a mal plné brucho nechcel by som dostať doň zásah. Cesta ubiehala rýchlo, všetko sa už zelenalo, jar v plnom prúde. Asi po jeden a pol hodine sme vysadli, počkali na tanky. Pred nami bolo väčšie mesto a železničný uzol. Podľa všetkého Nemci nemali ťažké delostrelectvo, ako to bolo s protitankovými kanónmi to sme ešte nevedeli.
Tanky vpredu a my za nimi. Nemci nás začali odstreľovať mínometmi, kúsok odo mňa roztrhalo dvoch z tretej čaty, odtrhnuté nohy a vonku vnútornosti, nič príjemné. Zatiaľ sa ma šťastie držalo, pevne verím, bude to až do konca vojny. Neviem aká bola sila Nemcov a určite to nevedel ani veliteľ. A začali pracovať protitankové delá, zapálili nám dva tanky, ten môj sa zatiaľ držal a mieril presne, zničil dva kanóny.
Mínometná paľba nás zdržiavala, tí ktorí stratili oporu v tankoch zaľahli, plazili sa a prískokmi sa pohybovali vpred. No straty na našej strane boli dosť vysoké, jednoducho delostrelectvo, letectvo chýbalo a daň bola vysoká. Podľa všetkého sme im delostrelectvo zničili a nielen to, tanky postupne likvidovali guľometné hniezda a vo veľkom pechotu ako takú. Nemci ustupovali, mínometná paľba ustála. Obsadili sme prvú obrannú líniu. Stále som sa pohyboval za tým istým tankom a ani som si nevystrelil, fakticky nebolo načo. Až teraz pri ústupe nepriateľa a pri prekonávaní jeho línie sa zopár Nemcov rozhodlo za každú cenu brániť, to ma presvedčilo vypáliť naň jeden zásobník a tak skoliť troch, dvaja mŕtvi na mieste, jeden zranený do nohy, chcel sa vzdať, ale zo susednej čaty ho pokropili samopalom.
Druhá obranná línia bola ešte pevnejšia ako tá prvá. Protipancierovkou nám zapálil ďalší tank. Bol to urputný boj o každý meter. Nik nemal snahu dať sa zastreliť len kvôli tomu, že velenie sa rozhodlo zachovať tento železničný uzol. Už dobru hodinu, čo sa zmenilo počasie, hmla sa dvihla a pálilo slnko. Bol pekný aprílový deň. Chcelo sa mi veriť, že veliteľ privolá letectvo. Všetci boli zaľahnutí, tanky sa nehýbali a ak sa naskytla možnosť tak sa sem tam ozývala aj streľba. Predpokladal som, že všetky okolité budovy obsadil nepriateľ a bude ich brániť zubami nechtami. Sporadicky sa ozývala streľba mínometov.
Dobili sme druhú obrannú líniu a tu som si už trocha zastrieľal. Museli sme nasadiť bodáky a tak dobíjať okopy. Ja som si pušku prehodil cez plece, v jednej ruke pechotná lopatka a v druhej pištoľ, výhodu mali tí čo mali samopal. Lopatku som mal nabrúsenú asi tak, ako môj veľký vreckový nôž a bajonet. Lepšie sa s ňou kopali jamy, ale aj sekali krky nepriateľa. Lopatku ani pištoľ som nemusel použiť, spolubojovníci stihli všetko. Nepriateľ sa stiahol k budovám a odstreľoval nás stále mínometmi. Tretia obranná línia sa pre nás zdala nedobitná. Veľmi dobre organizovaná obrana nám nedovoľovala zdvihnúť sa a zaútočiť. Tanky pálili koľko sa len dalo, ale toto všetko bolo pre náš postup veľmi málo.
S čím sme vôbec nerátali boli nemecké tanky. Z ničoho nič sa na tejto bojovej scéne objavilo šesť Tigrov. Bolo to obrovské prekvapenie, dali sme sa na ústup a to až za prvú obrannú líniu. Naše tanky sa vzdialili natoľko, aby neboli zasiahnuté. Tu už mohlo pomôcť iba protitankové delá, ktoré sme síce mali, ale asi na základe rozviedky neboli potrebné, pretože nepriateľ údajne nemal tanky. Ani nie po trištvrte hodiny urputných bojov, keď sme dva tanky zlikvidovali zblízka bazukami sa konečne do boja zapojilo aj naše delostrelectvo.
