... Československej armády a to iba pár mesiacov, čo sa vrátil domov na dovolenku z Americkej armády kam sa chcel vrátiť, ale musel nastúpiť na základnú vojenskú službu do Frenštátu pod Radhoštěm, kde prešiel výcvikom mínovanie - odmínovanie a strážili cestné, železničné siete. Slúžil jeden rok a potom bol zo zdravotných dôvodov poslaný do civilu. V 1950 bol znova povolaný, ale už do Československej ľudovej armády, ale ako nespoľahlivý, slúžil v americkej armáde do Pomocného technického práporu. Budovali cesty a železnice na Šumave. V 1956, to som mal dva roky musel nočnou hodinou odísť s vojenskou políciou do Michaloviec, to si naň spomenul komunista, že má ženijný vojenský výcvik mínovanie a tak Maďarská revolúcia donútila bolševíka si spomenúť, že je tu nejaký Varga, ktorý v 1947 absolvoval patričný výcvik. A tak mínoval Slovensko - Maďarskú hranicu a potom ju zasa musel odmínovať.
Otec veľmi nerád hovoril o momentoch, keď ťahali telefónne spojenie neďaleko Ingolstadtu do podzemnej fabriky, kde vojnoví zajatci pracovali v neľudských podmienkach pri výrobe diel, munície a mal možnosť sa rozprávať s nimi.Chlapci mali na celý deň suchú stravu, konzervy a sucháre. Zajatci žobronili o chlieb, cigarety. Boli strašne vychudnutí, zajatecké háby na nich len tak viseli. Všetci jeho spolubojovníci zo svojich tanistier vyložili všetko jedlo, aj čokoládu, čo mali a aj niekoľko krabičiek cigariet. Keď toto videl poddôstojník, ktorý tam tomu velil sa iba pousmial a prikývol na súhlas.
Delostrelci zničili dva tanky, zostávajúce sa stiahli do blízkej vysokej budovy. Postúpili sme až skoro pri vysokú budovu, naše tanky a delostrelci stále pálili trieštivotrhavými granátmi na nemecké pozície, takže cestu do budovy sme mali voľnú. Lenže ešte ostávali dva tanky.Samozrejme mali sme rešpekt, predsa len tank je tank, kopec ocele, puškou nič neurobíš, takže chlapci s bazukami išli vpred a my za nimi. Nemecké Tigre stáli skoro na konci budovy a guľometmi pálili na naše postavenie a samozrejme nemecká pechota nezaháľala. Bojovalo sa všade dookola nie iba o tú jednú budovu. Spolubojovníci s bazukami postúpili na takú vzdialenosť, že mohli zamieriť a strieľať. No nedalo, stále sme boli pod paľbou, pričom sa očakávala streľba z tankov a to by bola paseka.
Zopár, čo nás bolo v budove nemala šancu zlikvidovať palebné postavenia nepriateľa, ale po troche prichádzali ďalší a ďalší, ale stále tu bola hrozba kanonády nemeckých tankov. Ale na počudovanie pri tom našom postupe viac a viac pechoty z našej strany, tanky mlčali, iba pálil z guľometov. Vtedy nám všetkým došlo: Sú bez munície, nemajú granáty. Veliteľ čaty vysielačkou privolal naše tanky. Tie boli na mieste za pár minút a z Tigrov povyskakovali tankisti a zaradili sa k pechote. Naše obrnence trieštivotrhavými granátmi postupne likvidovali obranu nepriateľa, ktorý ustúpil do ďalšej rozmermi menšej budovy. Mali obrovské straty a my doposiaľ minimálne. Bolo hlavne veľa zranených, takže naši zdravotníci mali kopec roboty.
