... ako mládenec slúžil v armádach štyroch štátov. Keď som sa môjho otca opýtal: " Prosím, povedz mi koľkých Nemcoch si zabil? " Odpoveď bola vždy rovnaká : " Jozef, nepočítal som ich. " Ale kde mal najkrajšie a najnepríjemnejšie spomienky, to vedel hovoriť dlhé hodiny. Pamäť mal perfektnú, až do smrti. A ktoré boli najkrajšie ? Sloboda a voľnosť, to bol základ a tu mal ako vojak vo Waffen SS, tak aj v pechote Spojených štátov amerických, ale i od roku 1947 v Československej armáde ako saper a veľmi rád spomínal na stráženie ciest, tunelov v severných Čechách na tu voľnosť, slobodu v prekrásnej prírode so samopalom vz.24 prehodeným cez plece. Vo Waffen SS bola družnosť, kamarátstvo, spoľahnutie jeden na druhého asi tak, ako ich učili v predvojenskom výcviku " levente . " V Americkej pechote bolo niečo podobné, len s tým rozdielom, že Waffen SS strieľali bez milosti, aj keď nemuseli. Otec bol toho svedkom. Nikdy nezastrelil zajatého nepriateľa. Amík nemohol zabudnúť na december 1944, keď komando v Ardenach postrieľalo stodvadsať zajatých amerických vojakov pechoty. Do US pechoty bol v podstate, ako najmladší prijatý okamžite, dostal prezývku " Ear " ucho. Všetci boli zvedaví na jeho prvé bojové kroky a pravdu povediac aj mal trému, čo a ako bude. No výcvik levente, ako aj dvojtýždňový výcvik vo Waffen SS ukázal, že môže byť v boji na otca spoľahnutie, no bol rozdiel výcvik a ak okolo teba lietajú guľky, vybuchujú delostrelecké, mínometné granáty. Najnepríjemnejšie spomienky mal, keď mu velili nyilasi. Boli nevyspytateľní, zákerní, krutí a pomstychtiví a ešte aj zlodeji, pretože to čo malo dostať mužstvo, to ako chlapci, všetko schosnovali sami a ostatok rozpredali, potrebovali peniaze na chľast. Najviac nepríjemne bolo keď otca zajali amíci a skončil v zajateckom tábore, kde sa tesnilo niekoľko desať tisíc zajatých nemeckých vojakov bez stravy a pitnej vody. Otec pri ukrutnom smäde pil vodu z kaluží, po viac ako týždni dostal bolesti brucha, vysoké teploty a ako bezvládneho s tým, že je mŕtvy skončil na korbe auta medzi mŕtvymi. Nakoniec všetko dobre dopadlo, keď dávali otca do spoločného hrobu pohol rukou, čo si všimol americký vojak. Skončil v lazarete a po týždni natrafil na amerického dôstojníka s maďarskými koreňmi, ktorý ho zlanáril do americkej pechoty, kde dostával denný žold päťdesiat dolárov. Neulakomil sa na tu sumu, ale bol vždy dobrodružnej povahy.
Zmlátiť nyilasa chcelo odvahu, ale nám nič iné neostávalo len takto sa s ich krutosťou vyrovnať. Náš prípad s nyilasom sa rýchlo rozšíril a ako sme sa dozvedali, takto konali aj na iných izbách. Predsa bolo nás asi dve tisíc a rôznych pováh, mnohí sa vraj nyilasom vyhrážali, že keď budú ožratí, tak ich v noci podrežú. A my čerství vojaci Maďarskej kráľovskej armády sme mali so Šípovými krížmi navždy pokoj.
Hlavnému chirurgovi sa páčilo ako sa staráme o nemeckých vojakov a vieme si pomôcť aj v zložitejších situáciach a tak nás ponechal ešte niekoľko dní ako " malých " lapiduchov v lazarete. Nepáčilo sa mi to, nie kvôli tvrdej robote, ale kvôli tej bolesti s ktorou som sa stretával na každom kroku. Počas práce v lazarete mi v rukách zomrelo päť vojakov, nebolo im pomoci. Našťastie všetci boli v bezvedomí, takže som im nemusel vysvetľovať, čo a ako. Tí ktorí mali ľahšie zranenia a mal som čas, tak vždy prišlo na rozhovor. Pochádzali z Mníchova, severozápadných Čiech, Rakúska od Linzu, od Hamburgu... bolo väčšinou veľmi mladí, ale našli sa aj postaršie kosti, ktorí už vo vojne to čo zažili.
Po týchto skúsenostiach v lazarete nás nemeckí veliteľ dal kopať hroby a pochovávať mŕtvych vojakov. Bolo to veľmi jednoduché, dostali sme lopaty a krompáče a makalo sa.
