... vojak, ale našťastie nemusel ju použiť a už tobôž nie, slúžil na západnom fronte voči spojencom. Ako každý chlapec z dediny ovládal mnohé práce na gazdovstve a tak, keď bol nálet na farmu, kde mali ubytovanie, amíci rozstrieľali strechy, tak jednoducho gazda nakúpil škridle a chlapci ich osadili, začo si vyslúžili jednú jatočnú ošípanú a bola zabíjačka.Majiteľ mal zamestnaného šikovného chlapíka, vojnový veterán s nožnou protézou, ktorý celu zabíjačku organizoval. Mnohí, čo robili na streche sa iba prizerali, ale otec čistil prasa od srsti, potom črevá, vytápal slaninu a prikladal pod kotol. Čerstvé pečené mäso, klobásky bola pochúťka a spestrenie vojenskej stravy nielen pre tých, čo opravovali strechy, ale aj pre celú jednotku.
Náletov počas pôsobenia vo Waffen SS zažil niekoľko, no najväčší bol keď bombardovali Ingolstadt. Dovtedy to boli najmä útoky Thunderboltov, ale štvormotorové Liberatori narobili v meste a okolí poriadnu paseku. Otec to so svojimi spolubojovníkmi sledoval z neďalekého kopca kúsok od podzemnej fabriky na delá. Tie obrovské explózie bômb mu utkveli v pamätí na veky a často o tom hovoril.
Od veľkej dielne, ktorú sme tak ťažko dobíjali som bojoval bok po boku s Ištánom. Ištván bol vyzbrojený ľahkým guľometom, ja puškou M1... prískokmi sme postupovali vpred do budovy, ktorej vchod bol tiež rozstrieľaný našimi tankmi. Nebolo tam veľa Nemcov, ale urputne sa bránili. Bol tam jeden guľomet a ten nám zahatal cestu, takže Ištván si ho vzala na mušku a neustále naň pálil až ho zlikvidoval, ja som robil presne to isté. Ustupujúceho nepriateľa sme prenasledovali, ale ti prešli do ďalšej menšej budovy, kde obsadili výhodné palebné miesta.
Bol to nekonečný boj, i keď sme čakali, nepriateľ vyvesí bielu zástavu. Zatiaľ sa to nestalo, ale mali sme vo výzbroji aj bazuky a tie nám ukázali cestu k víťazstvu, minimálne v tejto budove. Postúpili sme vpred a okolité miestnosti zahádzali ručnými granátmi a pálili zo všetkého z čoho sa dalo. Ani jeden Nemec neskončil so zdravou kožou. Všetci mŕtvi a množstvo ťažko zranených. Bolestné stony a krik nepriateľských vojakov prehlušoval streľbu z okolitých budov. Bol kopec roboty poodnášať zbrane, ručné granáty, bodáky od tých Nemcov, ktorí boli pri vedomí. Museli sme uľahčiť prácu, ochrániť našich zdravotníkov, ktorí ošetrovali aj zranených Nemcov. Istota je istota, je nutné zamedziť, aby došlo k napadnutiu našich felčiarov.
Bočným vchodom sme spolu s Ištvánom vstúpili do hlavnej budovy železničnej stanici. Mesto bolo veľké, takže aj železničná stanica bola veľká. Tu sa ešte stále bojovalo. Ten odpor nebol už taký veľký, ale bol. Dva guľomety nás donútili kryť sa, ako len bolo možné. Všade lietali kúsky mramoru, betónu, dreva, omietky, ani som si nevystrelil, nedalo sa. Keď Nemec s guľometom preniesol paľbu inde, vtedy ako tak sa mi ho podarilo zamieriť. Guľomet sa odmlčal. Rýchlo som si našiel výhodnejšiu palebnú pozíciu a pálil. Skolil som dvoch. Opäť som sa premiestnil a strieľal, padli zasa dvaja.
