... priesmyk. Munícia, potraviny, zdravotnícky materiál boli najčastejším artiklom pre bojujúcich Nemcov. Muníciu dokonca odnášali až do palebných postavení, takže boli zapojení do priamych bojov s Červenou armádou. Granáty rozrývali okolie a plaziac sa nosili muníciu do obranných postavení, ale taktiež odnášali ranených do lazaretu a ako tak ošetrených zranených, mŕtvych nakladali na nákladné autá a odvážali do Košíc. Doslovne neznášal, keď musel nakladať mŕtvoly, so zranenými sa väčšinou bavil ... pomáhal nakladať nemeckého vojaka, ako tak sa dali do rečí, z ktorých vyplynulo, že je zo Sudet z Opavy a vedel česky.
Črepina mu skoro odtrhla ruku, ale bol pri vedomí. Počas cesty si sadol pri neho a rozprávali sa. Češtinu ovládal aj otec, na základnej škole mal učiteľov z Čiech, takže si s Frankom pokecali, volal sa Frank Kopp a mohol mať niečo po dvadsiatke. Z jeho strany to bola lámaná čeština a bol pod sedatívami, takže viackrát musel otcovi opakovať slová, aby porozumel. Pochádzal zo siedmych detí, z toho štyria chlapci, bol najmladší, jeho dvaja bratia padli v Rusku a o treťom nevedel nič. Hovoril: " Pre mňa vojna skončila. " Bol december 1944, v Košiciach bol operovaný, ruku mu zachránili a otcovi povedal, že zdravotníckym vlakom ide tak isto ako my neskôr cez Krakow, Prahu, Rakúsko do Nemecka. Presne kam otec nevedel, nevedel to ani Frank.
Ďalší Nemec s ktorým sa otec spoznal bol Otto Sigmund. Toho niesol na nosítkach priamo zo zákopu, dostal zásah črepinou do pravej nohy, všade padali mínometné granáty a vojak, ktorý otcovi pomáhal schytal črepinu do ramena a milý Otto sa váľal v snehu.Nosičovi odrhlo z ramena kus mäsa, otec mal pri sebe obväz, tak mu to ošetril, ale nosiča si musel nájsť a tak znova naklusal do zákopu, z ktorého vytiahol pomocníka, nosiča na ošetrovňu. Otto bol po celý čas pri vedomí. Granát mu odtrhol pol kolena, futbal si už asi nezahrá, pretože hovoril, že blízo Dortmundu hrával za nejaké mestečko. Tiež sa spriatelili, odniesol ho až do nemocnice a počas práce na cintoríne, kde pochovávali Nemcov vždycky odbehol do nemocnice navštíviť Otta. Tiež pochádzal z viacpočetnej rodiny, mal dve sestry a troch bratov, najstarší padol na začiatku vojny v Poľsku o ďalších nevedel nič.
Najhoršia robota počas bojov o Dargovský priesmyk bola poodnášať mŕtvych, na toto sa otec často sťažoval: " Mŕtvi ti neublížia, ale ten pohľad na pokaličené ľudské telo to som vtedy neprial nikomu. Bolo to strašné, ale taktiež ťažko zranení, keď im bolo vidieť vnútorné orgány a oni prosili o pomoc a ja som vedel, že tu už pomoc neexistuje. Nemeckí dôstojníci sa k nám ešte chlapcom správali veľmi pekne, aj keď vedeli, že to nemáme ľahké. Na cintoríne sme kopali hroby a pochovávali vojakov Wehrmachtu. Keď sme balili telá do diek najhoršie bolo, ktorá končatina ku ktorému mŕtvemu patrí. Telá aj všetko čo k ním patrilo sme dávali na nákladné autá a samozrejme tam sa všetko pomiešalo, ale mŕtvemu to už bolo jedno. " Najľahšia robota pre Wehrmacht bola, keď plnili pušným prachom náboje do húfnic, to si pri tom aj zaspievali. Bodaj nie, veď Nemci sa o nich starali ako o vlastných. Mali trikrát jedlo a ti ktorí nemali teplé oblečenie dostali vojenské kabáty a dokonca aj teplé ponožky.
Stanica zatiaľ nebola naša. Nemci nie a nie vzdať sa. Boli sme stále zaľahnutí a nikomu sa už nechcelo zomrieť. Všetci čakali ako sa tento stav vyvinie. Nemci odtiaľ už nemali kam ustúpiť. Podarili sa mi skoliť ďalšieho. Streľba pomaly ustávala, Nemec už asi nemal muníciu. Aj tak bolo. Na puške vyvesili akúsi handru a odhadzovali zbrane. Postavili sa so zdvihnutými rukami, my stále v kryte, čo ak je to iba úskok. Mohlo ich byť okolo sedemdesiat a boli medzi nimi aj ľahko zranení.
Zajatcov sme skontrolovali, prehmatali, či nemajú zbraň, nôž, dali do kopy a sedem našich ich strážili. My sme pokračovali ďalej, celkovo stanica nebola ešte naša, stále sa bojovalo. Ištván sa opäť pri mne zastavil a samozrejme ponúkol cigaretou. " Jozef už aby bol koniec. Už sa mi nechce zabíjať Nemcov. Mám toho plné zuby aj niečo. Veď veľmi dobre vedia, toto je ich koniec ... tak prečo bojujú ? Tí ich dôstojníci sú fanatici, ženú svojich na istú smrť. No nič sa nedá robiť, pokračujeme. "
Premiestnil som sa pri ďalšiu budovu asi depo, kde našich držali pri zemi nepriateľské guľomety a mínomety, ale ukázali sa naše tanky a tie nám uvoľnili cestu vpred. Zasa to mal byť boj v budove.Na ruinách som obchádzal mŕtvych a ťažko zranených Nemcov, všade kopec krvi, ale nezapodieval som sa tým. V depu nepriateľ zaujal kruhovú obranu a teraz bolo dôležité túto prekážku prekonať. Boj netrval dlho, v podstate som si ani nevystrelil a nepriateľ sa vzdal. V areáli železničnej stanice sa ešte horúčkovite bojovalo. Zapojil som sa aj ja do prestrelky bolo to úplne na konci areálu, kde tanky nemali prístup, ale naše protitankové delá áno a tak začali paľbu na nepriateľa. Bola to obrovská pomoc pre náš postup. Nemci ustupovali, mohlo ich byť asi štyristo, zanechávali za sebou mŕtvych, zranených.
