... bezmyšlienkovite do akcii a držať sa zásady: Zabi, a nedaj sa zabiť ! ..." ... toto hovoril môj otec často, tak ich učili v predvojenskom výcviku levente. Aj Nemci ich cvičili zabíjať na rôzne spôsoby, ale náš výcvik z domu bol lepší, veď nás drilovali štyri roky. Našťastie otec na západnom fronte nemusel svoje schopnosti zabíjať použiť proti spojencom. Technická jednotka Waffen SS bola síce vyzbrojená, vystrojená do boja, ale nikdy neboli v bojovej akcii.
Otec počas služby vo Waffen SS veľmi často spomínal, keď blízke letisko zničili Američania a celá jednotka sa zúčastnila záchranných prác. Podľa otca táto záchranná akcia bola jedná z najťažších, čo zažil v Nemeckej armáde. Už videl mnoho mŕtvych nemeckých vojakov, ale toľko a na jednom mieste to určite nie. Najsamprv zachraňovali zranených. Tých bolo neúrekom. Zranených sústreďovali na tri miesta a čo sa dalo ošetrili samí, boli to väčšinou ľahké zranenia a pri jednom sa zoznámil s Andreas Dietermanom, letec na Messershidte K 109. Bolo na ňom vidieť ako bojuje s bolesťou. Dostal morfium, uľavilo sa mu a potom nasledoval rozhovor. Otec hovoril, že Andreas sa na túto stíhačku veľmi tešil, no v bojovom nasadení vôbec nebol a ako povedal už ani nebude. Veľmi dobre vedel, toto je už koniec Veľkonemeckej ríše v rozhovore sa priznal, Hitlerovi veril do morku kostí a veril v konečné víťazstvo, aleže zhoria na otrhaných Rusoch, tu niekde bol začiatok nahlodania jeho viery. A teraz hovoril o tom ako je sklamaný:
" Áno som sklamaný... verím, že sa z tých sračiek Nemecko po vojne dostane, sme silný národ a veríme si. " Andreas mal črepinu v nohe, odtrhlo mu skoro celý stehenný sval, ale tepnu mal neporušenú. Zavolal som kamaráta a prednostne sme Andreasa dopravili na ošetrovňu, ktorá po tom zničujúcom nálete ostala neporušená.
Ranených nemeckých letcov a personál letiska sme v priebehu dvoch hodín dostali na nepoškodenú plochu, kde sa už o nich postarali zdravotníci a postupne poodnášali do lazaretu. Ja som toto letisko tak nejako poznal, bolo tomu iba pár dní čo mi tu robili rentgen pomliaždeného ramena.Bol som prekvapený čo dokázal urobiť jeden veľký nálet. V Košiciach som videl mnoho mŕtvych Nemcov, ale toto bola hrôza, doslovne zuhoľnatené telá , torza tiel bez končatín, bez hlavy alebo s polovičkou hlavy. A tieto mŕtvoly sme museli poodnášať na betónovú plochu k identifikácii a potom našimi autami, tie na letisku boli skoro všetky zničené poodvážať do blízkej dediny, kde mali miestni vykopať spoločné hroby a mŕtvych s úctou pochovať. Len mi nešlo do hlavy kto to bude všetko kopať hroby, keď všetci schopní muži buď ešte bojujú alebo padli. Najskôr asi ženy s farárom. Samozrejme pri našej záchrannej práci sme neboli sami, nepadli všetci, ti čo prežili sa obracali presne tak isto ako my. Šťastie bolo aj v tom, všetci zdravotníci a lekári prežili a ani neboli zranení, takže konali veľmi promptne, zachránili veľa mladých životov.
Toto mal byť záverečný boj o železničnú stanicu. Pri zaujatí novej bojovej pozície som obchádzal množstvo zranených Nemcov a prekvapilo ma, že stále mali prístup k zbrani. Bola to od mojich spolubojovníkov obrovská nezodpovednosť, toto nás už učili v predvojenskom výcviku levente: Na toto si dávajte pozor, buď toho zraneného dorazíte alebo mu vezmete zbrane lebo môžte schytať guľku do chrbta. Tých asi štyristo Nemcov, no poradíme si s nimi, ale stále mali ľahké mínomety a odstreľovali našu pozíciu, ako aj zopár guľometov. Ako som už spomínal nikomu sa nechcelo do priameho boja, nikomu sa nechcelo zomrieť na konci vojny a ani zraniť sa. Tak sme ležali v prachu a pálil hlava nehlava na nepriateľa samozrejme okrem mňa, škoda munície. Naše kanóny neustále strieľali, ale stalo sa to, čo sa nemalo. Nemecký mínometný granát dopadol na muníciu pri našich protitankových delách a pozabíjalo to komplet dve obsluhy. No naše ťažké mínomety stále pálili a krásne bolo vidieť ako vzduchom lietajú ľudské telá alebo to, čo z nich ostalo.
Neviem koľko nás tam ležalo asi najskôr celý náš prápor. Stále sme čakali ako dopadne robota našich mínometov, nemecké sa už odmlčali najskôr dostali zásah alebo už nemali muníciu. A to znamenalo, že naši dôstojníci zavelili do útoku. Prískokmi som postupoval vpred, nasadil som si bajonet. Asi po dvesto metroch nás nepriateľský guľomet donútil zaľahnúť. Za tu chvíľu, čo zaujali Nemci obrannú pozíciu sa stačili zakopať. Naše mínometné granáty robili perfektnú robotu, padali jedná radosť priamo na pozície nepriateľa, ale ten stále vzdoroval. Zasa som sa posunul o päťdesiat metrov vpred a to som už videl siluety nemeckých prilieb a dva guľomety, ktoré chrlili na naše pozície oheň.
