... do Československej armády vo Frenštáte pod Radhoštěm, kde ako ženista prešiel výcvikom mínovanie, odmínovanie.
Otcove spomienky boli nekonečné, taktiež nerád hovoril, ako padol do amerického zajatia, keď sa celá jednotka, inakšie tridsať chlapcov v plnej zbroji vzdala americkému prieskumu o sile troch mužov. A potom to už malo rýchly spád. Keď ich viedli pod bajonetmi zažil svoje, ani sa nebolo čo čudovať, mali na sebe uniformy Waffen SS a tak kopance, buchnáty, údery pažbami, pľuvance nemal im ani kto podať hlt vody. Amik s vojakmi z Waffen SS nemal dobre skúsenosti, vždy bojovali až do samého konca. Po ceste natrafili na Američana, ktorý odstrčil stráž natiahol Thompsona namieril na nich, ale jeden seržant na neho skočil a výstrely išli do zeme. Bol by ich rozstrieľal na fašírku, ako sa otec v službe u Amikov dozvedel Thompson mal ráž viac ako 11 mm. Mali šťastie na seržanta, ktorý bol v tom čase na správnom mieste.
Celý čas bez pitnej vody, to boli prvé momenty zajatia, jedlo ani nehovoriac, to čo otec mal amik zobral, ešteže mu nechal ešus, lyžicu a feldflashe. S ešusom si z kaluží naberal vodu a dával do poľnej fľaše, aj keď mali v prvých dňoch zajatia neďaleko horský potok, stráž nikomu nedovolila si nabrať vodu. Ďalšie dni boli postupne premiestnení do obrovského zberného tábora, kde mohlo byť aj niekoľko desať tisíc zajatých fašistov. A otec preto hovoril " fašistov " a nie Nemcov boli tam Estónci, Fíni, Lotyši, Holanďania, Francúzi, Dáni, Ukrajinci jednoducho zmes národov a národností.
Počas zajatia v tomto tábore sa k jedlu dostal iba raz, keď sa mu podarilo dostať k cukrovej repe, ktorú mal od nemeckých detí. Šetril si ju, ešteže mal dobré zuby. Každé ráno prechádzali táborom americké nákladné autá na ktoré nakladali mŕtvych zajatcov. V tábore fakticky nebolo jedlo, voda, malá aj veľká potreba sa robila hocikde a z kaluží sa pila voda. Bolo otázkou času kedy vypukne epidémia týfusu. Tí čo prišli pred niekoľkými dňami, týždňom to už dostali, brušný týfus a samozrejme, že sa šíril najmä výkalmi. Otec hovoril, že jeho to chytilo po niekoľkých dňoch: Mal vysoké teploty, bolesť hlavy, nespával a prudké krvavé hnačky. Po troch dňoch bol tak zoslabnutý, že sa už ani nevedel napiť tej trošky vody, čo mu ostala v poľnej fľaše.
Ďalší deň si nepamätal vôbec, až keď sa prebral v americkom lazarete. Mal napichnutú žilu na ruke a tiekla mu infúzia. Už vôbec nezapáchal, predsa len bolo tomu zopár týždňov, čo prešiel ako takou hygienou, takže amci ho museli umyť a smradľavú uniformu Waffen SS aj so spodným prádlom spáliť Chcel si premietnuť čo sa stalo, ale pamätal si iba, že sa mu krútil celý svet, bolo mu veľmi zlé a potom nič. Zobudil sa v poľnej americkej nemocnici, bol celý nahý a teplota ustúpila. Zdravotník, ktorý ho mal na starosti sa na neho usmieval a niečo mlel po anglicky, nič mu nerozumel, priniesol hustú a teplú polievku. Jedol iba po troške, možno aj pol hodinu. Sila sa rýchlo vracala a telo začínalo poslúchať. Postavil sa na nohy a tak v Adamovom rúchu sa pridržiaval postele a chodil hore dolu, ešte sa mu trocha krútila hlava, ale to už nebolo nič. Malú aj veľkú potrebu už vykonával vonku a bol stále nahý. Zdravotník ho sledoval a krútil hlavou, po chvíli priniesol kompletnú americkú bojovú uniformu s tričkom, trenkami a obutím. Sedela mu ako uliata. Vyzliekol si ju, poskladal do komínka a položil na stoličku, nechal si iba trenky a tričko. V lazarete otec po piatich dňoch bol na tom tak dobre, bol tu stále frmol, že zdravotníkom pomáhal s odnášaním výkalov, moču, upratovaním a pomáhal aj pacientom, ktorí boli všetci americkí vojaci.
V ten istý deň, ako každé ráno sa modlil samozrejme ako inak maďarsky. V tom k nemu pristúpil americký dôstojník, kapitán a obrátil sa naň lámanou maďarčinou: " Odkiaľ si chlapče? Z Maďarska? " -- Nie, z Československa, zo Slovenska. " Felvídek ? " -- Áno Felvidek. " Moji starí rodičia pochádzajú z Felvídek z Kassa . " -- Kassa ? Ja pochádzam od Košíc. -- Dôstojník sa usmial a odišiel. Otec sa domodlil a bol veľmi rád, že tu má po starých rodičoch rodáka. Opäť sa motal po nemocnici a čo sa dalo pomáhal. Bol už úplne zdravý. Čakal, že ho opäť šupnú do zajateckého tábora.
Ani nie po hodine sa otcovi opäť ukázal ten známy dôstojník. " Ako sa voláš chlapče a koľko rokov máš? " -- Jozef Varga, šestnásť rokov. " Vyzeráš byť starší. Vieš o tom Jozef, že si v tomto lazarete celkom známy ? Ty určite nevieš, ako si sem dostal. Našli ťa supi ... to boli tí, čo v zajateckom tábore zbierali mŕtvych. Vraj si bol mŕtvy a tak tvoje telo vyhodili na korbu auta. V podstate si už bol v hrobe a keď ťa posýpali chlórovým vápnom pohol si rukou a jeden náš vojak si to všimol a tak si sa dostal do nemocnice. Vraj máš výcvik Waffen SS, mal si totiž ich uniformu. -- Áno mám výcvik SS, ale aj maďarský štvorročný predvojenský výcvik levente. " Takže pechotné zbrane ovládaš. " --Tie nemecké perfektne. " Čo povieš nato vstúpiť do Americkej armády ? Ešte tu máme kúsok roboty a ty by si bol v mojej jednotke prínosom, dostával by si ako neameričan žold. Nechám ti čas na rozmyslenie? " -- Nemusíte, pôjdem bojovať. " To som rád, uvidíme sa za dve hodiny. "
Keď nemecké guľomety preniesli paľbu opäť som sa prískokmi dostal o dvadsať metrov vpred, vyhĺbil jamu, zaľahol ... nepriateľ bol už na rane, ale jeho strely mi nedovoľovali páliť. Bol som úplne vpredu a Nemci sa na mňa zamerali, medzitým tam spadli dva, tri mínometné granáty a keď opadol prach som zameral jedného Nemca, odkväcol. Teraz som sa sústredil na guľomet, zamieril a vypálil celý zásobník. Guľomet sa odmlčal, lenže po chvíli začal znova strieľať. Opäť som ho zamieril, lenže strieľať sa nedalo. Po chvíli som zameral jedného nepriateľa a pálil, dostal to. Guľomety neprestajne strieľali, keď obsluha padla bola nahradená. Jednotka stále čakala, naše mínomety nepriateľa tak zdecimujú, že sa vzdá. Nepriateľ stále vzdoroval. My sme boli zakopaní, Nemci boli zakopaní, toto mohla byť ešte dlhá muzika.
Do mojej diery sa doplazil Ištván: " Si v poriadku Jozef ? " Samozrejme, vytiahol tabatierku a ponúkol ma cigaretou. " Vojna neujde, zapáľme si. " A tak sme po troche pofajčievali, ako vždy mlčali a guľky lietali okolo nás. V priebehu krátkej chvíle sa z našej strany ozval krik a veľké hurá. Pozrel som na pozíciu Nemcov a tam viala biela vlajka. Nepriateľ sa vzdával. Už nikto v tomto boji nemusel zomrieť. Postavili sme sa a z namierenými zbraňami postupovali vpred. Nemci pozahadzovali všetky zbrane a s rukami nad hlavami išli nám oproti. Mohlo ich byť okolo tristo. Určite už nemali muníciu alebo len málo. Postavili sa do troj radu stále s rukami hore. Ja aj s Ištvánom sme išli pozrieť na ich pozíciu. Bolo tam veľa mŕtvych a zranených, ktorým sme odobrali zbrane, pre istotu. Spolubojovníci medzitým prehľadali zajatcov. Dnes sa už umierať nebude.
