... v Československej armáde v roku 1947. Prvé veľké zážitky s vojnou mal v Košiciach a na Dargove, kde pracoval pre Wehrmacht. Vždy mal šťastie, nešťastie keď bol nútený čeliť leteckým náletom. A bolo ich veru dosť. Ja som túto už niektoré popísal, no vždy spomínal na úplne ten prvý, to bol jeho veľký a nepríjemný zážitok.
Dva dni pred Vianocami 1944 nyilasi, Šípové kríže, čiernokabatníci dve tisícky chlapcov ročníky 1927 a 1928 naládovali do vlakového transportu a vtedy ani nevedeli kam ich vezú. V dobytčom vozni mali dve vedrá, jedno s vodou, kovovým hrnčekom a druhé na potrebu, podlaha bola vystlaná slamou. Asi takto sa nyilasi správali k mladým vojakom Maďarského kráľovstva. Oni si do svojich vagónov podonášali demižóny s vínom, pálenkou, pecne chleba, údené klobásy, šoudra, slanina a toľko ako keby mali ísť na týždeň. Chlapci od fašistov nedostali ani kúsok chleba iba to, čo im dal Wehrmacht. Áno, Nemci ktorým robili služby ich živili a niektorých, čo mali na zimu slabé oblečenie aj šatili. Čo jedli nemeckí vojaci to jedli aj chlapci. Keď dostal Nemec konzervy, čokoládu, ovocie to dostali aj otcovi spolubojovníci. Veliteľ Košíc nebol veľmi rád ich odchodu, predsa bola ich sila štyritisíc pracovitých rúk, ktoré robili pre ich boj pri Dargove, ale zasa mali posilniť obranu v Nemecku a to bolo tiež veľmi dôležité.
Po odchode z Košíc chlapci v našom vagóne vybrali karty a hrali Ďura, ostatní posedávali alebo cez škáry sledovali krajinu.Ani nie po hodine začali lokomotívy hvízdať, v prvom momente nevedeli o čo sa jedná, až keď začuli letecké motory a spŕška striel na celý transport. Najsamprv to schytali lokomotívy, transport postál a chlapci povyskakovali z vagónov a rozpŕchli sa po zasneženej lúke. Keď letci videli, že sa jedná o civilov odleteli preč. Na otcovej strane bolo šťastie, že nemali uniformy a zbrane, to by z nich Rusi urobili rešeto, no aj napriek tomu na ich strane boli mŕtvi a zranení. Samozrejme, že nyilasov to obišlo. Zranených ošetrili a mŕtvych nechali na lúke nech ich pochovajú ľudia z blízkeho Kysaku. V priebehu dvoch hodín prišli z Košíc nové lokomotívy a tak pokračovali do Prešova. Otcov vagón bol ako rešeto, keby tam ostali nevedel, či by to prežili. V Prešove zažili ďalší nálet na železničnú stanicu. Bolo to iba chvíľu, ale napriek tomu zomierali civilisti, ďalší nálet zažili keď mostom prechádzali rieku Torysa, prešli a na most spadla bomba, kúsok ich minula. To boli otcove prvé momenty keď sa naživo stretol s nepriateľským letectvom.
Ďalší veľký nálet zažil priamo v Mníchove a za Mníchovom na diaľnici, kde ošetrovali zranených nemeckých vojakov a civilistov a zbierali ostatky tiel. V tej dobe už oblohu nad Nemeckom ovládalo spojenecké letectvo a všetko, čo sa pohlo na zemi mali pod palcom. Na diaľnici boli nejaké civilné vozidlá, ale s vojenskou posádkou a štyri nákladiaky plné vojakov Waffen SS, všetko mladí chlapci, otcova jednotka bola kúsok od diaľnice, ale amik netrafil nikoho a ani autá neboli poškodené, ponáhľali sa asi inde. Americký letecký prieskum pracoval perfektne a pokiaľ počasie prialo, tak väčšinou Thunderbolty neustále likvidovali ciele na zemi. Nálet trval iba niekoľko minút, ale skaza bola obrovská. Viac ako dvadsať mŕtvych, v osobných autách všetci mŕtvi, boli tam nejakí pohlavári NSDAP a aj ženy. Otec hovoril, že to bolo strašné. Bol to jeho prvý nálet Amikov a toľko mŕtvych a zranených. Hovoril: Bolo to veľmi nepríjemné, hrozné, keď vyťahovali z nákladiakov telá zranených vojakov, ktorí kričali od bolesti.
S Ištvánom sme sa vrátili k zajatcom, naši ich prehľadali a všetko čo mali vo vreckách bolo na zemi, čo sa dalo použiť si amik ponechal pre seba. Nechali im poľné fľaše a ešusy, dali ich posadiť sa na zem a zopár našich ich strážili. Na zajatcoch bolo vidieť únavu, ale ani my sme na tom neboli bohvieako. Mal som toho plné zuby a hlavne toľko zbytočných zabitých. S Ištvánom sme sa posadili na blízky múrik, ja som otvoril čokoládu, ponúkol kamaráta a potom boli na rade cigarety a len tak sme sedeli a pofajčievali a sledovali zdravotníkov ako ošetrovali zranených a nielen našich. Nato, že sme útočili nebolo ani veľa zranených. Mínomety urobili svoju prácu perfektne. Asi po dvoch hodinách, už sa zvečeriavalo prišli nákladiaky, ktoré nás doviezli na miesto, kde bol štáb jednotky, nemocnica a najmä poľná kuchyňa.
Plný ešus duseného hovädzieho, veľký krajec chleba, káva a zaslúžený spánok. Raňajky káva, praženica, chlieb, pošmakoval som si. Z munície som fasoval iba náboje do M1, skontroloval a vyčistil pušku, pištoľ a môže sa bojovať. Pristavili nám nákladiaky. Seržant hovoril, že neďaleko operuje väčšia nemecká jednotka, ktorá chráni hlavnú prístupovú cestu do blízkeho veľkého mesta.
