... kde ich s náručou privítali, ostrihali, umyli, obliekli, nachovali a vystrojili do boja. Otec bol presvedčený, že pôjdu bojovať proti Rusom. Hneď na druhý deň prísahou potvrdili vernosť Nemeckej ríši, dostali vychádzku a nejakú tu marku na limonádu. V levente predvojenskom výcviku sa nebral ohľad na rasu a tak tu slúžili ako Židia, tak aj Cigáni. Židov ešte počas výcviku Šípové kríže vylúčili a dali vyviezť do táborov smrti, Cigánov v Drážďanoch zasa Nemci. Vtedy to ešte nechápal a o vyhladzovacích táboroch sa dozvedel až po vojne v Americkej armáde.
Bolo to prekrásne históriou voňajúce mesto s množstvom kaviarničiek, reštaurácii, cukrárni a to sa písal rok 1944: Najprv hneď ráno po raňajkách keď bol otec na prehliadke kasárni vyhlásili letecký poplach... nešiel do krytu z poza poukladaných vriec sledoval ženskú obsluhu protilietadlového dela a lietadlá, ktoré nemali namierené na Dresden, ale jeden Liberátor to schytal a vysypal bomby na mesto. Jedná z tých bômb spadla na neďaleký preplnený kostol. Bol deň Božieho narodenia, prvý sviatok Vianoc. Otec sa medzi prvými rozbehol pomáhať. Bol to masaker, desiatky mŕtvych a medzi nimi aj deti. Najprv vynášali zranených, ukladali ich pred ruinou kostola. Na všetkých tých v kostole bol veľmi smutný pohľad, chlapci a bolo ich asi dvesto čochvíľa urobili so zranenými a mŕtvymi poriadok, ani nie za dvadsať minút prišli záchranky.
Zvečeriavalo sa, no boj neustával, fašisti sa bránili zubami nechtami. Mali sme pod kontrolou skoro celú hlavnú ulicu. Ešte počas akého takého svetla sme spolu s Ištvánom hľadali nejaké schopné miesto na spanie. Podarilo sa. Napoly zničený dom s niekoľkými mŕtvolami Nemcov na prvom poschodí bola zachovalá spálňa a pohodlná manželská posteľ, tak akurát pre nás dvoch. Otvorili sme si konzervy, v kuchyni bol sporák aj drevo, hrnce, dokonca aj cigórka zakúrili sme, bolo síce kopec dymu, ale bola teplá večera a náhradka kávy. Ištván vytiahol tabatierku a ponúkol ma cigaretou: " Daj si Jozef..." a bafkali sme. Samozrejme zbrane boli po ruke. Bola už tma, zaľahli sme iba tak oblečený, obutý, vytiahol som pištoľ a dal pod vankúš, puška opretá o nočný stolík, ani granáty som si neodopol. Bol to náročný deň, spánok prišiel okamžite aj keď bolo stále počuť streľbu.
Vstávali sme ešte za tmy, na wecku sme urobili potrebu aj keď splachovanie nefungovalo, baterkami sme si svietili na cestu. Všetko okolo bolo v plameňoch. Tam kde viali biele vlajky boli domy zväčša ušetrené, budovy odkiaľ na nás strieľali fašisti boli zničené našimi delami, tankmi, tarasnicami, mnohé dobili pešiaci a plameňometmi likvidovali miesta odporu. S Ištvánom sme zaľahli v neďalekom kráteri a čakali na svetlo.
