...musel hlásiť vo výcviku. Maďarské vojsko od novembra 1938 okupovalo južné územie Slovenska a aj rodnú dedinu môjho otca. Najsamprv hranica prechádzala obcou no po dohode v 1939 sa celá obec pričlenila k Maďarsku a tak aj skončila existencia slovenskej školy. Maďarčinu otec ovládal, ale nie spisovnú, takže začínal od piky, ako aj jeho súrodenci. Riaditeľ aj učitelia boli prívetiví a hlavne trpezliví. Po príchode štátom stanoveného veliteľa " levente ", písal sa už rok 1940, začal okamžite predvojenský výcvik a to všetkých chlapcov od nástupu do školy. Veliteľ bol krutý a necitlivý človek, ale zásadový a naučil všetko, čo v boji potrebovali. Nikomu nič neodpustil, ani tým najmladším.
Otec najradšej spomínal na službu v americkej armáde po skončení vojny cez UNRU, ako závozník a ozbrojený sprievod zásobovali všetkým možným tovarom východ Francúzska a západ Nemecka. Často hovoril o bojových situáciách v US pechote, rád spomínal ako pri dobíjaní jednej usadlosti telo na telo zápasil s obrovitým Nemcom ozbrojeným nožom, otec nebol tintitko 185 cm a 90 kg, spolubojovníci bolo zaneprázdnení, mal snahu nepriateľa premôcť, ale ten ležal na ňom a chcel ho podrezať. Otec mal na opasku vojnovú korisť Luger, ten sa mu podarilo vytiahnuť a do nemčura vypálil dve rany, ten odkväcol. Zhodil zo seba telo a ako korisť získal veľký zatvárací nôž. Bol celý od krvi a jeho priateľ z pechoty, pôvodom Maďar ho začal ratovať, že vraj je zranený.
Nyilasi mali všetko perfektne zorganizované. Vlaková súprava s dvoma rušňami, ale žiadne osobné vozne, ale dobytčiaky. Vo vozni dve vedrá, jedno na potrebu a druhé s vodou, na zemi slama. Nastúpili sme do prvého vozňa hneď za veliteľským a tak videli, čo všetko nyilasi nakladali na cestu, podľa toho sa dalo usúdiť ako dlho budeme vo vozňoch zavretí. Boky slaniny, klobásy, šunka, chlieb, hlavne demižóny s pálenkou, vínom a nebyť Wermachtu by sme celu cestu hladovali. Vedelo sa, že ideme do Nemecka, ale bližšie nám nevedel povedať ani veliteľ našej jednotky, nakoniec to nebola pravda, pretože cieľom mal byť Linz v Rakúsku.
Bolo pekné slnečné počasie, ale veľmi chladno. Vlnený sveter od mamy sa šikol. Transport sa pohol a tak dve tisícky chlapcov ročníky 1927 a 1928 išli ta za svojim osudom. Nik z nás netušil, čo nás čaká, ale z rozprávania nyilaského veliteľa vraj prejdeme výcvikom, a čo bude ďalej nevedel, možnože skončíme u protilietadlovej obrany, budeme strážiť objekty, vypomáhať v nemocniciach, na farmách. Ale toto boli tie lepšie prognózy. A čo tak zaradení do bojovej línie ? Ako sa nám neskôr podarilo zistiť boli sme určení na frontovú líniu proti Rusom. Nakoniec pravda sa odvíjala úplne inakšie.
